Ako mi priateľ povedal, že smrť neexistuje

Vyťukávam čísla. Ešte posledné číslo mi typickým zapraskaním v slúchadle oznamuje svoj koniec. Nasleduje krátke ticho, ktoré po niekoľkých sekundách vystrieda dlhý signál zvonenia. Niekto na opačnom konci zodvihol: „Prosím?“ Telom mi prešiel kŕč, zaplavila ma horúčava a pocítil som úplnú slabosť, ako človek, ktorý práve prekonal veľkú horúčku. Ale veď to je…

„Ahoj Marek.“ „No, čau.“ „Tak, ako to dnes išlo v nemocnici?“ pýtam sa nezmyselne, premietajúc si telefonát Marekovho otca zo včerajška a súčasne v duchu uvažujem, ako je to možné. „Myslíš to, že spolu telefonujeme?“ spýtal sa pokojne (znelo to trochu pobavene). Prekvapene som mlčal. Skúmavo som sa poobzeral okolo seba, ale všetko sa zdalo byť v poriadku. Rozhodol som sa teda hovoriť narovinu. „Volal som s tvojim otcom a on mi povedal, že si v piatok ráno… no…“ „Otec tomu nerozumie!“ (to v hlase…, znelo to ako smútok?) „Akože nerozumie? O čom to hovoríš? Veď vravel, že si…“ Konečnosť toho slova ma desila, no skôr ako som si to uvedomil, ozvalo sa z druhej strany: „Zomrel?“ (…ticho…) „Pokúsim sa ti to vysvetliť, no bude to akoby Einstein vysvetľoval škôlkárom teóriu relativity.“ V duchu som mu poďakoval za prirovnanie k predškolákom. „Čas i miesto našej existencie sa navzájom míňajú, nemajú nič spoločné, no zároveň som k tebe bližšie, ako kedykoľvek predtým.“ Skúmal som jeho hlas, v ktorom som postrádal akýkoľvek náznak námahy, tak typickej pre jeho prejav od čias, keď absolvoval odstránenie nádoru z pľúc. Do čerta, vždy som bol tak pyšný na svoju filozoficko-duchovnú vyspelosť a teraz? Ani náznak pochopenia. „No, nič,“ pokračoval. „Skúsme to na príklade. Kde si?“ Pousmial som sa – „Doma.“ „Vieš, kde som ja?“ Zas som sa zahľadel na telefón v snahe spomenúť si, aké číslo som pred chvíľou vyťukával. Nebol som si istý, ale pravdepodobne som automaticky vytočil číslo k Marekovi domov. „Si… doma?“ „Áno… aj nie.“ „Aha, a to je akože vysvetlenie, ktoré mi to celé objasní?“ poznamenal som rezignovane a trochu aj nahnevane. Ignorujúc môj sarkazmus prikázal: „Polož a vytoč akékoľvek číslo.“ Skôr, ako som stihol čokoľvek povedať, či urobiť, ozval sa v slúchadle tón, ktorý nekompromisne hlásil prerušenie spojenia.

Položil som slúchadlo a kŕčovito som sa oprel. Takto zaborený v kresle som strávil zopár minút. „Čo to má znamenať? Prečo by mi Marekov otec klamal? Celé to predsa musí mať nejaké logické vysvetlenie.“ Opäť sa nakláňam k telefónu a bezmyšlienkovite siaham po slúchadle. „Takže akékoľvek číslo, no dobre.“ 26-09-1998.(Dátum volieb, keď ešte modrá bývala dobrá, no hlavne, dátum svadby s úžasnou dievčinou, vďaka ktorej som dnes tým, kým som.) Musím sa priznať, že po tak ohromujúcom prvom telefonáte ma Marekov hlas už ani neprekvapil. „Mimochodom, pôvodne číslo, ktoré si vytočil, je už pár dní neplatné. Máme inú predvoľbu.“ „Nerozumiem tomu, kde teda si?“ „SOM TU!“ „Si tu,“ pomaly som opakoval ako človek, hľadajúci význam informácie, ktorú práve dostal. Ak bola pred chvíľou situácia nepochopiteľná, teraz sa mi javila ako úplne absurdná. S beznádejou v hlase som sucho skonštatoval, že tomu vôbec nerozumiem. No miesto útechy prišla ďalšia „triviálna“ otázka: „Koľko je hodín?“ „Čo prosím?!?“ „No aký je deň, mesiac a…“ „Kam tým mieriš?“ prudko som ho prerušil. No akoby nič nepočul dodal: „…a rok?“ „To je celé… šialené, je 8. február, 2000“ odrapkal som s predstieranou istotou, akoby som seba i jeho chcel presvedčiť o nezvratnosti uvedeného faktu. „Vieš, ak by si sa spýtal ty mňa, odpoveďou by bolo – TERAZ. SOM TU A TERAZ. Nikdy som na svet neprišiel a nikdy som z neho neodišiel. Vždy som bol, aj budem. Rovnako, ako ty:“ „Čo?“, skoro mi vypadlo slúchadlo zo spotenej dlane. Teraz na chvíľu stíchol, akoby ma chcel nechať vydýchnuť. Hlavou mi preblesklo, že možno je načase vyvesiť bielu zástavu a nechať to tak… „Nechce sa mi veriť, že to chceš tak rýchlo vzdať,“ povedal s istou dávkou smútku v hlase.(smiešne, ako to v živote všetko funguje. Kým som sa dravo snažil pochopiť, Marek hovoril skoro bez záujmu, no v okamihu, keď som to chcel vzdať, akoby ho to hnevalo a nechcel prestať.) Chvíľu som sa nezmohol na nič viac, ako zahanbene mlčať.

Opäť sa ozval: „To, že sa niečo snažíš pochopiť, ešte neznamená, že pochopíš. No neúspešné pokusy o pochopenie by nemali znamenať koniec tvojej snahy. V konečnom dôsledku sú pochopenie i nepochopenie rovné. Obe sú výsledkom istého procesu, istej cesty. Cesta k cieľu, prostriedky, ktoré počas nej použijeme i veci, ktoré sa počas nej musíme naučiť, aby sme ju dokázali prejsť, nás často obohacujú viac, než samotné dosiahnutie cieľa. Nečítal si Konfúcia? – Ten tvrdil, že ak ráno nájde CESTU, večer môže umrieť.“ „Ty si ho nebodaj čítal?“ zareagoval som trochu pobavene poznajúc Marekov literárny pavkus. Nasledovala zdrvujúca informácia: „Ja, nie. Ale mám to, takpovediac, z prvej ruky. Je mojím…“ cítil som, že hľadá slovo, ktorým by ma nevystrašil „…priateľom, alebo niečím veľmi podobným.“ Potom dôrazne, akoby chcel uzavrieť túto tému, dodal: „Tak ako som ja či ty, tak je i on. Bodka!“ Vo mne sa však práve začínala prebúdzať moja vrodená zvedavosť a o ukončení témy nemohlo byť ani reči: „Z toho, čo si mi až doteraz povedal, mám pocit, že má Richard Bach pravdu, keď tvrdí, že ŽIVOT JE.“ Nadýchol som sa k ďalšej ofenzíve: „Je teda život nezničiteľný? Sme nesmrteľní?“ Chvíľu mlčal a potom váhavo odpovedal: „Áno…“ „No to je super,“ prerušil som ho natešene. „…aj nie“ dodal. „Neexistuje choroba, pohroma, človek, či čokoľvek iné, čo by zničilo tvoje bytie.“ Mlčal… dlho mlčal…

Napokon sa konečne ozval: „Jediný, kto ho zničiť môže, si ty sám. Svojimi voľbami a rozhodnutiami. Svojou cestou.“ Pozorne som si v duchu opakoval jeho posledné slová a on, akoby ma počúval, v tichosti vyčkával na moju ďalšiu reakciu. „Ale aký je teda recept na večný život? Viera?“ uvažoval som potichu. No skôr, než som sa stihol spýtať nahlas, odpovedal: „Nie celkom. LÁSKA. PRIATEĽSTVO. DOBRO.“ „Nič viac?“ zvolal som s miernou dávkou irónie v hlase. Ale veď to by sme žili večne všetci. Veď predsa každý má niekoho rád a … máme aj mnoho priateľov a čas od času sa aj nejaká ta dobročinnosť zadarí.“ „Ty mi nerozumieš, skutočná láska a naozajstné priateľstvo, nie sú zas tak bežným javom. Porozhliadni sa okolo seba a povedz, kto z tvojich známych prežíva skutočnú lásku. Zistíš, že ich ani zďaleka nie je tak veľa, ako sa ti na prvý pohľad zdalo. A priateľstvo? Pamätáš si na Troch kamarátov?“ (Ani som sa nepýtal, odkiaľ pozná ten príbeh: ) „Jeden z nich predal to najvzácnejšie, čo mal, len aby jeho priateľ mohol zostať o nejaký čas dlhšie so svojim umierajúcim dievčaťom.“ Zatiaľ, čo pred chvíľou som bol presvedčený o neuveriteľnom počte večných existencií, teraz som mal pocit, že večnosť je len pre niekoľko vyvolených. „Nie je to až také strašné“, povedal odrazu potichu, ale jeho hlas znel úžasne upokojujúco. „Určite zažiješ veľké sklamanie zo samého seba. Konečné rozhodnutie je vlastne na tebe. Otázkou je, či dokážeš prijať dar odpustenia.“ „A čo by mi v tom mohlo zabrániť?“ spýtal som sa prekvapene. „Tvoja pýcha a prílišné naviazanie na pozemské záležitosti. Možno by pre začiatok stačilo, aby si svoje zapožičané talenty neschovával do zeme.“ Pri tejto vete som si vybavil istého hrdinu z akejsi Hesseho knihy, ktorý keď umieral pod snehom, tak nejak priateľsky prechádzal s Bohom svoj život a ospravedlňoval sa za svoje prešľapy, pričom Boh ho neustále upozorňoval na to, čo sa mu v živote podarilo. Myslím, že ak vo svojom živote neskĺzneme do sebaistoty, že naše konanie je správne a my sme tí vyvolení, máme stále šancu dospieť k okamihu, kedy spoznáme Boha a pokorné vyznanie našej malosti sa stretne s dokonalou láskou a odpustením.

…zvoní budík. Dezorientovane pozorujem miestnosť, aby som sa trochu spamätal. V rohu je kytica bielych ruží. Rýchlo sa pozriem na kalendár: streda 9. február 2000. Dnes mám presne 25 rokov… a …chystám sa na pohreb svojho najlepšieho priateľa, ktorý, ako som sa chvalabohu v noci dozvedel, vôbec nezomrel.

Venované Barunke, s vierou v SKUTOČNÚ LÁSKU…

Autor: Dávi;D Králik

(Text bol pôvodne uverejnený na blogu SME: http://davidkralik.blog.sme.sk/c/29612/Ako-mi-priatel-povedal-ze-smrt-neexistuje.html)