Na strechy bubnoval dážď. Záťah sa vydaril. Pobrali ich vtedy veľa z jediného „baráku“. Jedna z nich bola dokonca tehotná. Takže o jednoho viac. Ako vravím..záťah sa vydaril..
Som sám doma. Prezerám si fotky, ktoré spravila moja žena, keď sa bola pozrieť v Osviečime. Nevenoval som im pozornosť, kým tu boli deti a Baška. Nejako mám stále pocit, že ja musím byť ten silný a že nie je správne, aby som ich zneisťoval svojou slabosťou…
„Ujo? Si smiešny.“ Prekvapene sa poobzerám. Kúsok odo mňa stojí tmavovlasý chlapec s veselým úsmevom. „Prečo?“ „Lebo skutočné a pravdivé veci musia bolieť.“ „No a?“ pýtam sa a nenávidím ten svoj tón nad vecou. „No a ty si skutočný len vtedy, keď si sám… lebo máš strach.“
„Si ešte malý, tomu nemôžeš rozumieť,“ hovorím s trasľavým hlasom a chcem sa ho zbaviť. Vadí mi jeho prítomnosť. Chcel som byť sám, zraniteľný, no bez svedkov. Kde sa tu do čerta vzal, tento fagan!
„Vyskočil som z tamtoho okna,“ vraví mi so smiechom akoby mi čítal myšlienky.“ Hnevám sa. Prečo ma nenechá na pokoji a ešte vraví také hlúposti? „Ujo? A si do niekoho?“ Skoro ma fakt prekotilo. „Jasné. Do svojej ženy,“ odvrkol som nevrlo, lebo som túžil byť sám. Viete, moja žena si myslí, že neviem byť sám, ale to nie je pravda. Ja sa samote iba úspešne bránim, lebo sa bojím bolesti. Ale keď už som raz sám…potom je to pekné..
„Ujo? A prečo tak divne pozeráš na tie fotky? Veď sú celkom pekné.“ Teraz ma fakt dožral..“Lebo to krásne ukazuje, akí ľudia dokážu byť krutí a sú medzi nimi riadne s…“ v poslednej chvíli som sa zháčil. Takéto veci by sa nemali hovoriť v spoločnosti malých detí, ani v prípade, že vás tie deti štvú.
„Ujo, prečo si nedokončil? Kto je medzi ľuďmi?…..“
Hľadel som na neho a on na ďalšiu fotografiu..a ja tiež…
Mlčky som pozeral na fotku, ktorá ho zaujala. „Tak, čo si chcel povedať?“ Mlčal som.“ Ujo, počuješ ma? Čo si začal hovoriť?“
„Chcel som len povedať, že niektorí ľudia sú statoční. A teraz zmizni. Chcem byť sám!“
„Tak ja už pôjdem, ujo. A nebudeš sa tu sám báť?“ Pokrútil som hlavou.
Na strechy bubnoval dážď. Moja stará mama čakala bábo. Môjho otca. Bola jednou z tých, ktorých polapili pri úspešnom záťahu na Židov. Neviem kto, ba ani prečo ju vytiahol z pripraveného transportu. Vraj to bol akýsi biskup, či arcibiskup…
„Ujo? A nie je to jedno?“…
…venované všetkým, ktorí zachraňovali…i všetkým, ktorí boli zachránení…no hlavne tým, ktorí nemali to šťastie patriť ani do jednej zo spomínaných skupín…
Autor: Dývi;D Králik
Tento text bol pôvodne uverejnený na mojom blogu SME: https://davidkralik.blog.sme.sk/c/272610/biskup-alebo-arcibiskup-ved-je-to-jedno.html, pre jeho aktuálnosť ho oprašujem a uverejňujem opäť tu..