Izba. Celkom obyčajná…štyri steny, posteľ, nočný stolík aj s lampičkou, okno so zažltnutým rámom, miestami popraskaná omietka. Izba však nie je dôležitá, dôležití sú ľudia, ktorí v nej žijú.
Mal som dvadsaťtri a nastúpil som na detskej ortopédii na pozíciu učiteľ-vychovávateľ-šašo. Denne som prechádzal izbami…
Stavebník
Na posteli sedí chlapec. Miesto rúk má pahýle. „Dávid, môžem si dnes popoludní postaviť hrad z lega?“ Na moment som stuhol. „Robí si zo mňa srandu?“ zauvažoval som. Zo skrinky som vytiahol potrhanú krabicu. Položil som ju vedľa neho na posteľ. „Mnohé kocky už chýbajú,“ povedal som ospravedlňujúco. „To nevadí,“ usmial sa. Nechal som ho napospas legu a vyrazil do ďalších izieb. Asi o hodinku som nakukol do izby. Chcel som sa ho spýtať, či niečo nepotrebuje. Nespýtal som sa. Zostal som pozerať ako puk. Predo mnou sa týčil trojposchodový hrad. Stavebník sa zaškeril a nohou priložil ďalšiu kocku.
Hazardér
Miloval preteky formule jeden. Pozerával ich v nedeľu popoludní v televízii. Občas si aj stavil. Keď vyhral, mal neuveriteľnú radosť, aj keď to bolo len pár korún. Keď sa uňho napriek klasickej liečbe objavovali nové metastázy, rozhodol sa posilniť svoju obranu o alternatívnu liečbu. Tú poisťovňa nehradila. Pár jeho kamošov sa teda stretlo a naspievali spolu CD, ktoré potom predávali a platili z toho doplnkovú liečbu. O pár mesiacov neskôr mi v nedeľu na obed volala jeho mama. Pohreb vraj bude v utorok.
Cigánka (toto pomenovanie myslím vo všetkej úcte a v žiadnom prípade nie hanlivo)
Vyzerala celkom ako Esmeralda z rozprávky. Havranie vlasy, tmavé veselé oči..milovala hudbu. Ešte dlho po operácii skoliózy mala bolesti. Kdesi v rádiu som počul pieseň „Ó maňo“. Naučil som sa ju a začal hrať na gitare. Ona tancovala a plakala od bolesti…a mne vtedy napadlo, že niekedy je túžba väčšia ako bolesť.
Karbaníčka
Mala desať a sedela na posteli. Žiarivo sa usmiala a začala šibrinkovať rukami. Vedľa nej sedela mama. Plakala. Chápal som. Podozrenie na zhubný tumor. Rakovina je sviňa. Vytiahol som karty a začal učiť obe dámy hrať šnapsa. Večer som sa rozlúčil s túžbou riadne sa opiť. Napokon sa nepodarilo, nevládal som. Ráno som išiel rovno za mojou kamoškou. Mama sa usmievala. Nádor bol nezhubný. Je pekné, keď sa dejú zázraky.
Silnoprúdar
Priviezli ho ako akútny prípad. Amputácia nohy, ani následná chemoterapia nepomohli. Celkom náhodou som sa dozvedel, že každá ďalšia liečba je zbytočná. Sadol som si k nemu na posteľ. Nešťastne ukázal na kýpeť po amputácii. „Mal som liezť po stĺpoch vysokého vedenia, teraz na to môžem pekne krásne zabudnúť.“ „Vieš koľko ľudí robí niečo, čo nevyštudovali? Nájdeš si inú prácu a budeš normálne žiť, ako všetci ostatní.“ Usmial sa… „Som klamár a zbabelec,“ napadlo mi a musel som odísť.
Všetci žili v navlas rovnakých izbách. Štyri steny, posteľ, nočný stolík aj s lampičkou, okno so zažltnutým rámom, miestami popraskaná omietka…
Autor: Dávi;D Králik
(Tento text bol pôvodne uverejnený na: https://davidkralik.blog.sme.sk/c/276516/Obcas-som-skratka-zbabelec.html)