Prichádzam od Šenkvíc. Je skoro ráno a všade tma. Sprava prichádzajú autá od Modry, zľava od Pezinku. Skľúčene pozorujem nekonečný rad svetiel. Všetci sa ponáhľame. Rozmýšľam, kam a chytá sa ma depka. Je toto naozaj zmysel života. Naháňať sa deň čo deň a potom raz zistiť, že sme sa celý život len ponáhľali a vlastne ani nežili?
Prof. Ján Uličiansky, 29. 10. 1955, spisovateľ, dramatik, dramaturg, režisér a vysokoškolský pedagóg. Absolvoval štúdium réžie a dramaturgie na Bábkarskej katedre Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe. Ako režisér pracoval v Bábkovom divadle v Košiciach a v roku 1988 sa stal dramaturgom Slovenského rozhlasu v Bratislave, kde pracoval dvadsať rokov. V súčasnosti pôsobí ako profesor na Divadelnej fakulte VŠMU.
Pôsobíte na mňa ako človek, ktorý sa rozdáva, je veľmi spoľahlivý a nesklame. Nie je to nevďačná úloha?
Vyrástol som v rodine, kde sme boli štyri decká. Súrodenci o mne hovorili, že som začal režírovať celú rodinu ešte skôr, ako som začal hovoriť. Už vtedy som bol ten, čo je stále nespokojný, čo vymýšľa, skúša. Niekedy neuskutočniteľné veci, čo ma mimochodom lákalo vždy najviac 🙂 Viete, ak si čokoľvek vymyslím, aj keď navonok tvrdím, že to robím pre všeobecné blaho, robím to v prvom rade kvôli sebe.
Myslel som skôr na situácie, že Vy dáte všetko a tá druhá strana nie?
Asi hovoríte o pocite krivdy. Rokmi som pochopil, že svoju ústretovosť nemôže človek používať ako zbraň na manipuláciu. Jasné, ten pocit ukrivdenosti sa raz za čas dostaví. Človek sa v ňom vykúpe, trochu poľutuje, ale treba ho poslať rýchlo preč a ísť ďalej. Veď, ak to človek nespraví, riskuje, že z priateľstva bude obchod, či dokonca väzenie. A povedzme si otvorene, že práca v škole je presne z tých „nevďačných“. Človek by sa mohol ľutovať dvadsaťštyri hodín denne.
To znie bezútešne..
Lenže potom sa stane niečo divné. Ozve sa vám bývalá študentka v čase, keď je vám najhoršie. Píše, že ste ju učili pred desiatimi rokmi a vraj sa dopočula, že máte vážne zdravotné problémy. Keďže žije v Bruseli, ponúka vám, že pošle čokoľvek, čo potrebujete. No a vy jej odpíšete, že čokoláda a pivo by potešili. A svet je hneď krajší.
Ste bohém?
Nie.
Nemali by ste byť bohém?
To neviem, ale nejako sa to u nás nepestovalo. Otec bol stavebný inžinier vo Východoslovenských železiarňach, veľmi praktický a zručný človek. A mama, po nej som síce zdedil umelecké sklony, no nemala pri štyroch deťoch žiaden čas, venovať sa bohémstvu. Rodinné zázemie človeka veľmi ovplyvní, takže z toho nášho vzišli seriózni nebohémovia. Brat je experimentálny fyzik, druhý lekár a sestra vyštudovala mostné konštrukcie, aj keď momentálne pracuje ako novinárka.
Idem v autobuse a vidím, že ľudia, ktorí cestujú sami, sú akoby vo svojom vlastnom svete. Má každý z nás svoj vlastný svet, z ktorého sa občas vynorí do tohto spoločného?
Civilizácia nás núti byť takými, akými nás chcú mať tí druhí.
Akože, my ľudia používame masky?
Myslím, že áno. Ja najčastejšie používam tú, ktorú práve vidíte. Dobrosrdečný starec. Ale minule som sa veľmi nazlostil a synovec mi dodatočne povedal, vraj som mal masku strašideľňejšiu, ako Voldemort z Harryho Pottera 🙂
Maľujete?
Nie. A je to škoda, lebo taká zručnosť je na nezaplatenie pre každého režiséra. Je to zvláštne. Ja mám tie obrazy precítené v hlave, srdci i v duši a predsa, keď sa ich pokúsim nakresliť, sú z toho nejaké haky baky, takí tí detskí hlavonožci. Ale našťastie sú k dispozícii počítače, kde sa dajú scény celkom pekne pripraviť a tiež mám mnoho priateľov výtvarníkov, ktorí mi pomáhajú, za čo som im nesmierne vďačný.
A čo keby sme prirovnali písanie k maľovaniu. Ako vzniká Váš „obraz“?
Väčšinou vidím veci vopred. Dokonca občas počujem posledné slovo príbehu ešte skôr, než sa to prvé objaví na papieri. Niekedy ma ten záver tak dojme, že najskôr prežijem katarziu a až potom sa pustím do písania príbehu. Možno je to tým, že mám rád veci pod kontrolou a netúžim po tom, aby ma prekvapili moje vlastnoručne vymyslené postavy.
Čo by ste robili, keby ste nerobili to, čo robíte?
Bol by som architekt. Paradoxne, i keď neviem kresliť, milujem priestor a rád sa s ním hrám. A dokonca, aj keď som nastúpil sem na katedru, najskôr som sa tváril, že som architekt a všetko pomenil a až potom som sa ujal postu šéfa katedry.
S akým pocitom nesiete do vydavateľstva svoje rukopisy? Napätie, rutina?
Je to celé ešte inakšie. Neponúkam do vydavateľstva texty. Vlastne som to nerobil nikdy. Moja spisovateľská kariéra sa začala tak, že ma oslovila pani Števková, vydavateľka z Mladých liet, ktorá sa dozvedela od pani Révallovej, bábkarskej dramaturgičky a mojej neskoršej kamarátky, že existujem, žijem, pôsobím (v tom čase ešte v Prahe). Spýtala sa ma, či niečo nemám. Mal som školské básničky a keď som jej to dal, páčilo sa. A potom to už bolo tak, že som nenosil texty ponúkať, ale oni ma nútili, aby som už konečne niečo pre nich napísal.
Takže ste nikdy neponúkali svoj text?
Raz predsa. Na prezentácii knižky Dušana Dušeka bola fakt úžasná recepcia a tak som položartom prehodil, vraj robia tak super recepcie, že by som u nich rád krstil svoju ďalšiu knižku. Myslím, že mojim špecifikom bolo, že som primárne písal pre rozhlas a až následne som prepisoval príbehy do knižnej verzie. Išlo teda o overený text.
Ale pocit odmietnutia poznám z divadla, kde som raz ponúkol text a neprišla odozva. Nebol to príjemný pocit, pravdepodobne identický s tým, ktorý prežívajú mladí začínajúci spisovatelia.
Fungovalo to niekedy aj naopak. Najprv knižka a potom rádio?
Áno, najaktuálnejšie bola týmto prípadom Malá Princezná.
Hm, Malá Princezná, trochu smutné. Chvalabohu, že to aspoň dobre skončilo.
V závere som sa spamätal 🙂
Je smútok znakom kvalitnej literatúry?
To nie. Najťažšie je urobiť kvalitnú veselú vec. Keďže ale moja knižka vedome komunikovala s Malým princom, nemal som veľmi na výber. Pokúsil som sa ale aspoň o trochu dobrodružstva a tiež optimistický záver. Aby to malých čitateľov neodradilo od ďalšieho čítania, lebo potom by knižka neplnila funkciu, ktorú má mať.
A aké sú reakcie zo strany detí?
Podľa otázok, ktoré mi kládli deti na besede, mám pocit, že textu väčšinou porozumeli. Tiež mi vraveli, že sa im knižka páčila a to je to hlavné. Aspoň pre mňa 🙂
Dobrý koniec, to človeku hneď naskočia „americké dojáky“. Je ťažké, aby dobrý koniec nebol gýčom?
Je. Ale ja používam „nadsázku“ až paródiu. Je to taká moja autorská barlička. Aj moja posledná knižka Analfabeta Negramotná sa končí „happy endom“.
Keď sme pred tým hovorili o prepise rozhlasovej hry do knižnej podoby a naopak, čo je ťažšie?
Je to rovnako náročné. Aj keď Malá Princezná bola fakt náročná.
Trikrát som Vás stretol a trikrát ste mi pomohli, chováte sa takto štandardne.
Až trikrát?
Najskôr ste sa pri káve stali podporovateľom národného projektu KomPrax. Potom ste mi písali posudok na moju rozprávkovú knižku a teraz ste si na mňa našli čas ohľadne rozhovoru.
Snažím sa pomôcť, ak ma niekto o niečo požiada.
Ale nedopláca na túto ústretovosť niečo ďalšie?
Nuž, niekedy idem na doraz a potom nestíham.
Takže ústretovosťou ubližujete niekomu ďalšiemu. Komu?
Hlavne mojej bielizni. Ktorá sa nakopí a aby toho nebolo málo, zatróni na jej samom vrchu môj kocúr Leonardo. Je ryšavý, tak si asi dokážete predstaviť, akú paseku zanechajú jeho chlpy na nešťastnej čiernej bielizni.
Čo s tým?
Kúpil som si novú žehličku, o ktorej sa moji kamaráti vyjadrili, že to je vesmírny raketoplán, ďalej si dávam pozor, aby som na vrchu „bielizňového kopca“ nenechal čierne veci. A tiež, s kocúrom sme sa dohodli, že sú aj iné hodnoty:)
Tak to sú drsné opatrenia.
Vždy som mal tri zamestnania a bol som navyknutý, že to zvládam. Rozhlas, škola, divadlo.. dnes už túto trojkombináciu nezvládam. Snažím sa robiť veci detailne a dosť ma hnevá, že nestíham všetko robiť úplne puntičkársky. Tak som si stanovil priority a tou sú texty. Tam nepoľavím, aj keby sekery padali.
– – –
Prišli študenti a pýtali sa, či si môžu požičať zrkadlo z chodby. Vraj, aby videli, ako vedú bábky. Pán Uličiansky na moment zaváhal. Bola to len sekunda. Potom privolil…
– – –
Čo Vám prebehlo hlavou, než ste im dovolili, požičať si to zrkadlo?
Keď som sa stal šéfom katedry, prebral som to tu v „problematickom“ stave. Postupne som to tu dostal do užívateľného stavu. Keď naposledy študenti potrebovali zrkadlo, vzali ho z dekanátu, zabudli vrátiť a ja som za to bol na „koberci“
A čo rozhodlo, že ste privolili aj napriek minulej nepríjemnosti?
Pozrel som sa na to nezaujate a vyšlo mi, že najdôležitejší je ľudský faktor a to, že si študenti vyskúšajú, či správne vedú tých panáčikov. Človek sa ozval, aj keď ma to stálo veľké vnútorné premáhanie.
Ozaj, vy tu nemáte ľudí na riešenie takýchto technických záležitostí? Akože opravy, presuny nábytkov a tak?
Pozrite sa na tieto zásuvky. 99% vecí robím, lebo sa mi nechce písať sedem žiadostí na výmenu žiarovky. Som citlivý na prostredie, v ktorom robím, a som presvedčený, že prostredie ovplyvňuje človeka a ja osobne nedokážem vytvárať pozitívnu energiu v neharmonickom prostredí. Aj decká sa snažím viesť k tomu, aby si po skončení práce v miestnosti, dali veci do pôvodného stavu.
Darí sa?
Zatiaľ nie, ale nevzdávam sa.
Ako pripravuje vaša škola študentov do praxe?
My sme špecifická katedra. Bábkové divadlo nie je masovka, máme v ročníku osemnásť študentov a aj z tých nie je isté, koľkí budú neskôr bábkohercami v pravom slova zmyslu. Kto sa chce uplatniť v showbiznise, nech sa prihlási na našu katedru :). Bábkového divadla je veľmi málo a kvalitného úplne minimum.
Všeobecne sa hovorí o slabšej úrovni už prichádzajúcich študentov. Ako je to s vašimi študentmi?
Nuž, asi nie sme nijakou výnimkou. Napríklad, málokto z našich študentov bol pred nástupom do našej školy na nejakom bábkovom predstavení. Tiež som si všimol, že mnohí študenti nečítajú, nechcú si kupovať, či požičiavať knižky. Ani len bulletin si nekúpia, už keď idú na nejaké predstavenie. O kondícii ani nehovorím.
Hovoríte o fyzickej kondícii? Načo je bábkohercovi, pre pána kráľa, kondícia?
Pohyb na scéne môže byť pri niektorých scénach veľmi náročný. A je tu aj ďalšia vec, zvýšenie frekvencie skúšok pred premiérou. Aj toto treba vydržať a bez dostatočnej kondície to nie je reálne.
Akí študenti teda opúšťajú vašu školu?
Nemyslím si, že od nás vychádzajú úplne nepripravení, ale rezervy sú riadne.
A je aj nejaká príprava na psychické zvládanie konkurencie?
Nie, psychológiu rivality nemáme.
A keby sme sa vrátili k spisovateľom. Je medzi vami nejaká rivalita?
Osobne som sa s týmto javom ešte nestretol. Je nás pár a nie je to nejaký veľký biznis, k tomu sa väčšinou osobne poznáme, takže nie je o čom. Toto bude asi väčší problém v divadle.
V rámci svojich aktivít na národnom projekte KomPrax sa snažím mladých ľudí presvedčiť, že existujú isté univerzálne zručnosti (komunikácia, práca v tíme, manažment, motivácia seba a druhých, finančná gramotnosť, projektové myslenie), ktoré sú potrebné prakticky v akomkoľvek zamestnaní. Venujete sa takýmto zručnostiam v rámci niektorých predmetov?
Máme niečo v tomto zmysle, kde sa venujú študenti rozličným praktickým veciam, ktoré sú spojené s divadlom, ako nejaký manažment okolo predstavenia a tak. Fiktívneho človeka dokonca presviedčajú, aby kúpil fiktívny projekt.
Pripraviť študentov do praxe je našou najvyššou prioritou.. A tie veci, čo ste spomínali, sú vlastne rovnako kľúčové pre našich absolventov. Ja to volám architektúra projektu. Ako to všetko vystavať, aby celý projekt dobre prebehol. Od prípravy, cez prezentáciu a komunikáciu, až po samotnú realizáciu. Vždy hovorím, že ani najlepší projekt nevyhrá, ak je súčasťou zlého konceptu. Vyhrať môže pokojne aj oveľa slabší projekt so šarmantným predstavením a lepšie zvládnutým manažmentom.
Tie bežné zručnosti sú teda aj pre vašich absolventov v niečom zaujímavé?
Určite áno. Len málokto z nich sa dostane do divadla, kde je zamestnancom a je o neho postarané. Väčšina študentov sa musí starať o seba samo, a tak potrebujú všetko ako ostatní bežní smrteľníci. Najmä komunikovať a dokázať sa predať. Môžete mať super hlas, ak ho neviete predať, možno s ním budete predávať kabelky.
Ja som navonok extrovert, ale pravdou je, že mám okolo seba vystavané múry a za nimi som ukryl všetku svoju zraniteľnosť. Ako ste na tom vo vzťahu k okolitému svetu vy?
Ja som býval optimista v čiernom a teraz som pesimista v bielom. To zrejme vystihuje aj môj postoj k ľuďom. Som otvorený aj uzavretý. Ku komu budem aký, to riešim intuitívne. Niekedy sa spálim, ale bez toho to nejde.
V poslednej dobe mám depresie z kruhového objazdu. Ako tak k nemu prichádzam a vidím tie autá, ako sa tam hrnú zo všetkých strán..
Ja chodím pešo a depku mám permanentne. Myslím, že všetkých tvorivých ľudí ubíja stereotyp. A ten sa dostavuje v pravidelných intervaloch, čo spôsobuje, že východiskový stav je depresia a treba si nájsť spôsob, ako s ňou prežiť.
To znie smutne… realisticky…
Mám sa radšej usmievať a o týždeň Vám poslať parte?… nemám rád kruhové objazdy, hlavne, keď sa do nich nedá zaradiť.
Uf, a čo teraz?
Zostávajú priatelia. Ak sú tu priatelia, stereotyp, ba aj kruhové objazdy sú zdolateľné..
Vďaka za rozhovor.
Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Ján Uličiansky v prepise nič nezmenil.
Tento rozhovor vznikol voľakedy dávno a bol uverejnený na blogu SME (https://davidkralik.blog.sme.sk/c/290645/nemam-rad-kruhove-objazdy.html), no dnes som naňho narazil a spravil mi takú peknú smutnú náladu, tak som si dovolil ho oprášiť a opätovne zverejniť na mojej stránke ;o)