Jaroslava Králiková: Mám za sebou pestrý, hojdačkový, mantinelistický život

Tento rozhovor vznikol celkom náhodne, spontánne a bez ambícií spraviť dieru do sveta. A predsa to bol to veľmi príJEMNÝ rozhovor a stojí za prečítanie 🙂

 

 

 

 

Skúsiš nejaké prvé dve spomienky z detstva?

Prvá je, tuším, z päťdesiatehoštvrtého, keď bola veľká povodeň, vtedy mi veľká voda odniesla bábiku. Ale, radšej si to over na internete, možno bola tá povdeň aj trochu neskôr ?

Bábiku?

No, ona to vlastne nebola normálna bábika.

Nenormálnu bábiku?

Bol to černoch! Som už asi vtedy bojovala proti rasizmu (smiech-nostalgický).

A to ti kúpila babička s dedou?

Neeeeeeee. To sem niekto priviezol z cesty do zahraničia. A vravela som vždy – Moja Habeša.

A druhá?

Asi o dva roky, to som mohla mať tak štyri. Išla som po dedine a ľudia sa ma pýtali: „Tak čo, Jaruš, kedy pôjdeš do školy?“ A ja som im pyšne odpovedala, že o dva roky. Ale teraz, keď som to povedala, tak mi to príde ako blbosť. Môžem inú?

Jasné ?

Mohla som mať tak päť, bolo nasnežené a babička so mnou išla na kopec, kde si sadla a pozerala, ako sa sánkujem. Ja viem, vyzerá to ako maličkosť, ale toto je fakt veľká vec. Keďže babička s dedou, boli v jednom kuse v práci, takéto niečo bolo celkom vylúčené. A predsa sa to stalo.

A ešte jedna spomienka mi teraz vyskočila.

Tak daj ?

Raz nám teta Ondráškú priniesla čokoládu kofilu a nejaké cukríky, tak som to všetko na posedenie sama zjedla. Keď naši zistili, že sú sladkosti preč, pýtali sa, kam zmizli. Ja im na to: „Zjedla som ich!“ a oni? Oni mi neverili, boli presvedčení, že som ich rozdala „dětem ze vsi“ Tále jsi to všecko beztak dala Vrbce, přiznej se!“  Keď tak na seba pozerám do zrkadla, dnes už by ti verili (smiech, alebo skôr riadny rehot ;o)

Už si to nahryzla, tak daj ešte niečo na tému babička a deda?

Babička: Každý víkend sa upratovalo a to riadne, z gruntu.

Deda jazdil na koni

a potom na traktore a bol aj predsedom družstva, ale tam mám pocit, že sa trápil, lebo bral všetko príliš poctivo a bol dôsledný a tvrdý a to ľuďom nevyhovuje. Tak sa potom zas vrátil k traktoru.

Ešte si pamätám jednu príhodu. To už boli Jirko s Pepíkom predškoláci a vyrazili za babičkou a dedou niekam až do Horního Poříčí, až za kravín a museli prejsť cez hlavnú cestu. Myslím, že im jednoducho babička s dedou vtedy chýbali. A keď tam prišli, dostali výprask.

Tak poďme na vás, deti, Máša, Jirka, Pepík a ty

K Máši som bola zlá, teda kým bola dieťa. Stále chcela byť so mnou a ja som ju odstrkovala. Dokonca si pamätám, že keď sme spali na jednej posteli a ona sa otočila ku mne, tak som jej tvrdila, že je je lekársky dokázané, že spať na ľavej strane nie je dobré. Kvôli srdcu. A potom, keď sme trochu podrástli, ona veľmi opeknela a vždy, keď sme boli spolu, ona mala chlapcov a ja som už len „pozbierala“, čo mi po Máši ostalo. Bola som, aspoň myslím, ukecanejšia a vedela som sa predať, vedela som baviť spoločnosť, ale Máša bola krajšia a to sa v tomto veku u chalanov počíta oveľa viac.

A s Pepíkom a Jirkom? Pamätám si, že keď sa mali narodiť, tak som samou radosťou a šťastím behala po dedine a všetkým pyšne oznamovala, že budeme mať dvojičky Ríšu a Gríšu (pozostatok tých ruských filmov, čo u nás bežali). A potom sa narodili a my sme ich vozili v kočiari. Mali sme dva kočiare, jeden väčší, pre dvojičky, ten bol používaný výlučne na návštevy v meste a potom jeden menší, pre jedno dieťa a v tom sme ich „venčili“ my s Mášou a tak nám občas viseli každý z jednej strany, ale občas aj normálne vypadli.

A kedy sa z Jirku a Pepíka stali takí šintri?

Hm, oni boli do šiestich roztomilí, potom začali objavovať čaro života, Vitálošovi vypili pivo z potoka, ktoré si tam nechal chladiť a dali mu do fiaš vodu, alebo doma našli cigarety a skúšali fajčiťAlebo, to neviem odkiaľ, ale získali nožík – rybku, behali s ním po dedine a všetkým vraveli: „Pustíme ti z päty žilou“ Ľudia si to pamätajú dodnes a buď si istý, niektorí ešte aj s nepredstieraným strachom. (smiech)

A potom si ešte pamätám, keď som sa vydávala, ako babička Pepíka s Jirkou zahriakavala, aby na našej svadbe nepili. To mohli mať jedenásť?

Máša opeknela, Pepík s Jirkou a rybkou sa stali postrachom ulice a ďalej?

Odišla som. Musela som.

Odišla?

No dobre, zatiaľ len do Katovíc, kde som začala chodiť do šiestej triedy, ale aj tak to bolo pre mňa skvelé a oslobodzujúce. Až doteraz som musela poslúchať a napĺňať predstavy mojich rodičov (babičky a dedu) a teraz? Konečne som začala trochu snívať a dúfať v naplnenie mojich snov. Celé to ešte vygradovalo po skončení základky v Katoviciach a nastúpení na strednú zdravotnícku v Budejoviciach.

Nejakí frajeri?

Nooooo, to sa ešte vrátim do Katovíc, tam to bol bloňďák s modrými očami, Pepík Hubačú. Vtedy v telke frčal Winetou, takže ja som bola Old Shaterhand, Máša Winetou a on Nšoči. Hru si konkrétne nepamätám, len viem, že som ho pozorovala kľúčovou dierkou. A potom, keď už som bola v Budejoviciach odstrihnutá od domova, tak sme sa stretli, tentokrát už len ja, nejaká kamoška a on. A potom mi napísal list. A v tom liste sa ma pýtal, ako sa volala tá kamoška. (smiech, zdá sa mi  smutný).

Skúsime pokračovať tými Budejovicami?

Boli sme baby z dediny a nami tam domáci dosť pohŕdali, boli sme outsideri zo všetkých kútov juhočeského kraja. Ale tak nebola tam Máša, tak som mala voľné pole pôsobnosti a mohla som byť aj za hviezdu (smiech, tvári sa ako veselý, ale mne sa zdá smutný). Vo vlaku som cestovala s istým murárom, Franta sa volal. Myslím, že ma veľmi chcel, ale mne neimponoval a asi som v tej chvíli chcela viac. A potom tu bol Franta Blaškú, osudová láska, o ňom ste už veľakrát počuli. Mali sme sedemnásť a to bola škoda, možno, ak by sme sa stretli o pár rokov neskôr, bolo by všetko inak. A ešte za zmienku stojí Míra z Chebu, to bol taký fičúr, ale bol odo mňa mladší a bol to len taký úlet. Inak, po rokoch vraj raz prišiel, to už keď som bola vydatá, ale ja som našťastie nebola doma, keďže som už v tej dobe mala riadnu nadváhu. Asi by ho porazilo, keby ma takto videl. A ja by som sa prepadla od hanby (smiech)

Kedy do príbehu vstúpil faťo?

Mala som sedemnásť. Chcela som ísť sama na zábavu a babička mi vynadala, že to neprichádza do úvahy, tak som sa naštvala, a išla som na skorší vlak. Stretla som vojakov a ako vždy, rada som očarila svojim šarmom avtipom (smiech-úprimný a veselý) a medzi nimi bol Julko. Nepáčil sa mi, aspoň myslím, že nie 😀 Potom sme sa tvárili zamilovane, alebo sme možno aj zamilovaní boli, to už si tiež nepamätám (smiech-trochu škodoradostný), jazdil sem pravidelne.

Ako ťa faťo požiadal o ruku?

Chodili sme spolu dva roky od sedemnástich a brali sme sa v devätnástich. Babička ho počas toho chodenia (vraj) pristavila, aby nebláznil holke hlavu. Dušoval sa, že to myslí vážne a že ma nikdy neopustí. Teraz si spätne uvedomuje, že toto je jedna z mála vecí, ktoré máme spoločné-obidvaja dokážeme dobre a presvedčivo hovoriť s druhými ľuďmi. Aha, to požiadanie o ruku. Boli sme na ostružinách a tam ma požiadal o ruku a vravel o svadbe na zámku a kobercoch na zemi.

Takže svadba?

Áno, takže svadba. Neviem, či sa mi to zdá až teraz, ale mám pocit, že som už vtedy vedela, že to medzi nami nebude fungovať. Že sa k sebe nehodíme. A mám ešte jednu živú spomienku. Nevedela som, kedy bude maturita, ale už som vedela, kedy bude svadba.

Už keď ste sa brali si vedela, že sa k sebe nehodíte?!? Tak prečo si sa vydávala?

Povedala by som, že mi to docvaklo ešte predtým. Už keď sme spolu chodili. Ale túžba odísť (ujsť?) z domu a tiež pýcha, predsa len to bol inžinier a z veľkého mesta, to všetko hralo v prospech svadby. Tak sme sa zobrali. Ale priznávam, páčilo sa mi to. Aj šaty, aj tá slávnostnosť, aj prípravy akokoľvek boli cvrk stresové.

A čo my, kde sme sa vzali?

Hádaj (smiech – nefalšovaný, úprimný). Keď sa narodila Alenka, asi rok po svadbe, rodila som tu, v Strakoniciach, naši mu zavolali, on vykúpil všetky gladioly na trhu a priniesol mi ich do pôrodnice. Bolo to lichotivé, všetky okolorodiace mali len malé kytičky a ja takú mega. Na druhej strane, bolo to nepraktické, vypadávali mi z vázy a upratovačka mi potom musela priniesť päťlitrový pohár z uhoriek (smiech . smutný). Faťo potom odišiel do Alžírska, kde namiesto pôvodne plánovaných troch mesiacov ostal celý rok, ale ja som to musela ustáť, cesta späť už nebola. Vlastne nikdy nie je. Čokoľvek, čo človek spraví v živote, nedá sa vrátiť.

A čo vo veľkom svete (na Slovensku)?

Tak, pamätám si jednu úsmevnú epizódu. Keď ma faťo predstavoval kamarátovi Miťovi, ten polovtipom prehlásil: „Nie je veľmi pekná, ale vyzerá veľmi milá.“ (smiech, smutný). Nebol to pre mňa ľahký čas, dosť sme sa hádali už od začiatku, veľa toho bolo na mne a akokoľvek sa mi to vraví ťažko, k tomu spálenišťu, v ktorom sme vás – naše deti s faťom nechali, som prispela svojou mierou aj ja.

Dobre, tak skúsme teraz nejaké optimistickejšie spomienky, pamätám si, že si nás niekam brávala

Renča spomínala, že si pamätá, ako som s ňou ležala v posteli a čítali sme si. Veľmi si to považovala. Ja si to pamätám tiež. Bola som tak demotivovaná, že som nevládala vstať z postele.

Si už ako naši politici, vôbec neodpovedáš na otázku. Ja som sa pýtal na nejaké fajn výboje mimo domov, ktoré sme spolu podnikli ?

Boli sme v kine na Troch veteránoch a to sa vám páčilo. A tiež na kúpalisku. A brala som vás aj do práce, aj keď tu musím priznať, že som vás tam brala zo zištných dôvodov. Jednak, aby vám spravili zuby, ale aj preto, aby som sa vami pochválila. Ale vám sa tam páčilo, tak to beriem ako relevantnú odpoveď (smiech-pobavený). Tuším aj v ZOO sme boli.

A nejaké konkrétne príhody z nášho detstva?

Na nohaviciach si si vystrihol písmeno „D“, aby si si ich označil, že sú tvoje. S Akou sme si čítali pred spaním. Aj s vami dvoma som chcela, ale vy ste boli strašne pojašení, ja som tu skoro revala, keď to bola smutná rozprávka a vy ste si z toho robili srandu. A na Vianoce ste nacvičovali divadlo Limonádový Joe.

A čo rozvod?

Rozvod. Hm. Spálila som všetky listy, ktorých boli stovky. Aj som si ich pred spálením niektoré čítala a červenala som sa (smiech-neviem celkom posúdiť, aký). Asi preto, že som si pripadala, trápna, že som sa prispôsobila a nežila svoj vlastný život. Čo je asi moja téma celkovo.

Čo by si spravila v tej situácii dnes inak?

Ako by som to spravila teraz? Neviem, či by som to dokázala, ale pokúsila by som sa vás do toho nezaťahovať a nerobiť z vás rukojemníkov, tak počas nefungujúceho vzťahu, ako aj počas rozvodu a aj po rozvode.

Ešte sme nehovorili o práci

Práca? To je zaujímavé. Keď nad tým teraz premýšľam, tam som bola viackrát šťastná. Možno preto, že som mala rada ľudí a dobre som s nimi väčšinou vychádzala, tak to bola oblasť, kde som sa cítila fajn. Škoda tej alergie, lebo nebyť jej, mohla som ostať robiť na operačke a tam to bolo naozaj top pracovisko. Vystriedala som rôzne ambulancie, gynekologickú, alergologickú, zubnú, nakoniec som skončila na záchranke, ale tá operačka bola mojim snom. Takže žiadna sláva ten môj CV.

Mne sa tvoje CV páči. Robila si s ľuďmi, mala si ich rada a oni mali radi teba, to pekné. A čo po práci?

Po práci, legraci (smiech, detský). No dobre, už som vážna. Posledné pracovné roky som strávila opatrovaním. Najskôr som odišla do Ameriky, odtiaľ moje meno „New Jarka“ (smiech, veselý), tam som išla Alenke pomôcť s Emou, lebo obaja chodili do práce.

Po roku som sa odtiaľ vrátila, pamätám si, že sa mi už nič nechcelo, nevládala som. Šla som na úrad práce, ale neskoro, som vravela, že som sa nevedela rozhýbať, takže to bolo po dealine a už som nemala nárok na uznanie dôchodku.

Ako to bolo, keď deda „odišiel“?

To bolo ešte pred Amerikou. Prišla som na dovolenku, deda mi povedal, nech mu ostrihám nechty, ja som mu vravela, že ostrihám zajtra, po ceste sa mi nechcelo. Vtedy ma o také niečo poprosil prvýkrat v živote. V utorok som mu ostrihala nechty, v stredu šiel do nemocnice a v sobotu zomrel. To bolo v roku 2002. Do Ameriky som odišla 2003 a vrátila sa 2004. Doopatrovala som babičku. Než zomrela, hovorila také že: „Máte novú chladničku, to už vám s Pepíkom vydrží dlho, alebo ten bojler ešte riadne využijete.. Cítila som, že tým naznačuje, aby som tu s Pepíkom ostala. Na smrteľnej posteli som babičke sľúbila, že tu s Pepom ostanem. Ale tak aspoň môžme teraz dobehnúť to súrodenecké spolužitie, čo sme v detstve nestihli kvôli môjmu rýchlemu úteku z domu. (smiech, unavený a múdry)

Tak čo vravíš na svoj život?

Keď sa teraz tak rozprávame, mám pocit, že by som mala byť spokojná. Mám za sebou pestrý, hojdačkový, mantinelistický život. Tri parádne deti. Môžem byť na seba v mnohom pyšná, aj sa za veľa vecí kameňovať. Tie druhé sa ale zmeniť nedajú, tak mi neostáva iné, len sa s nimi zmieriť a prijať seba aj všetko, tak ako to leží a beží (smiech-trochu pyšný). Žiadna vina nie je zabudnutá, ale už neviem, kto túto múdrosť povedal.

(Babča mi balí 60 vajec, s ktorými sa budem pasovať nasledujúce týždne ;o)

Bolo pekné, rozprávať sa. Čakala som to také obecné a neosobné, určené pre anonymných čitateľov, ale bolo to celkom iné. A oveľa lepšie.

 Aj pre mňa. Mám ťa rád, mami.

Zhováral sa Dávi;D Králik

Páčil sa vám tento príspevok? Podeľte sa s ostatnými:

2 thoughts on “Jaroslava Králiková: Mám za sebou pestrý, hojdačkový, mantinelistický život

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *