Kapitola druhá – Pozor na myšlienky (podľa Viki)

Milí moji, pred týždňom ste mali možnosť prečítať si prvú kapitolu mojej novej šalenej knižky, kde sa na konci každej kapitoly čitateľ rozhodne, či chce pokračovať podľa Viki, alebo podľa Veve. V hlasovaní pod prvou kapitolou sa jedenásti z vás rozhodli pre Viki a štyria pre Veve. Nech sa páči, pokračujeme podľa Viki. PríJEMNÉ čítanie 🙂


Viki sa nervózne rozhliadla, no okrem siluety svojej sestry, ktorá čupela hneď vedľa nej, nevidela celkom nič. „A čo ak sa nič nestane najbližšiu hodinu? Alebo aj dve?  Ako dlho tu chceš čakať? Poď, musíme čo najskôr zistiť, čo sa to vlastne stalo!“ Zahlásila rozhodne Viki a naoko sa začala zberať. To na Veve zabralo, chytila Viki za ruku a vykročila spolu s ňou.

Pod nohami cítili mäkký, akoby špongiovitý povrch, po ktorom sa človek doslova kĺzal. Spočiatku si Viki myslela, že by mohlo ísť o čosi ako anglický trávnik, no ako tak kráčali, uvedomila si, že kroky v tráve vydávajú šuchot, ktorý teraz nepočuje. A tiež jej prišlo divné, že.. „Veve, už si stúpila na nejakú nerovnosť, hrbol, alebo kameň?“ Veve, ktorá obvykle veselo šteboce, teraz len mlčky pokrútila hlavou, čo Viki, samozrejme, nemohla vidieť. „Po čom to kráčame? Ako to, že tu nie su žiadne..“ Viki o čosi zakopla „..kamene!“ dokončila a zastala. Zohla sa a hmatom prechádzala po klzkom povrchu, snažiac sa nájsť, o čo to zakopla. V ruke sa jej ocitol pomerne veľký okruhliak. „Pozri, kameň!“ natiahla ruku s nájdeným predmetom smerom ku Veve. „Nič nevidím,“ zašepkala Veve, „keby tu bolo aspoň trošku svetla, mohli by sme..“ začalo sa rozvidnievať. Najskôr dievčatá uvideli jedna druhú, potom sa tma začala rozpúšťať aj ďalej a oni uvideli šíru krajinu. Hodnú chvíľu obe prekvapene mlčali, to, čo videli im totiž nepripomínalo nič, čo poznali. Šíra pláň, bledulinkej farby, hladká ako zrkadlo sa rozprestriela všade, kam len dovideli. „To je strašne čudná krajina, nikde nič, len tento kameň.“ Viki sa zahľadela na kameň a začalo ho obracať a skúmavo pozorovať, akoby bol práve on kľúčom k tejto záhade. „Takýto kameň sa predsa nemôže vziať len tak odnikiaľ a z ničoho. Musí tu byť nejaká…“ „Pozri Viki,“ Veve zaťahala sestru za rukáv a vzrušene ukazovala do diaľky, „obrovitánska hora!“ Viki neveriacky pokrútila hlavou. Prisahala by, že tam ešte pred chvíľou, keď sa rozhliadali, nič také nebolo. Bez toho, aby sa dievčatá slovom, či gestom dohodli, vykročili priamo k hore, majestátne sa týčiacej v diaľke. „Viki?“ „Hm?“ „Ako to, že je tu také svetlo? Nemalo by tu byť…“ Spoza hory na svet vykuklo veselé slnko a celá krajina, ktorá bola ešte pred malou chvíľou nevýraznej bledej farby, začala sa pod lúčmi meniť na zlastistú blyštiacu sa rovinu. „To vážne?“ zvolala neveriacky Veve a spýtavo sa otočila k Viki. Tá sa na chvíľu zamyslela. „Počkaj, vyskúšam niečo,“ zarehnila sa Viki a v zápätí kráčali mäkučkom zelenkavom trávniku. „Veve, vieš, čo to znamená?“ Veve prikývla. „To my tvoríme tento svet. My rozhodujeme o tom, aký bude..“ stíchla a usmiala sa. Naokolo začali vyrastať kvety rozličných farieb a vôní, niektoré väčšie, iné menšie, s listami v tvare srdiečok i bez nich, Veve sa rozpomenula na čas, kedy mala rada výtvarnú a „maľovala“ krajinu, čo jej len fantázia stačila. Odrazu si všimla huňatého hnedého psíka, ktorý sa veselo usmieval a radostne brechal a občas jej oblízal ruku. „To ty?“ spýtala sa Viki, tá sa nahlas zasmiala a prikývla. Dievčatá si veselo vykračovali farbou i vôňami, kde tu znenazdajky pribudol mocný košatý strom, či černicový ker, z ktorého si rovno trhali a vkladali do úst zrelé plody. „Mňam a ešte jahodýýýýýýý,“ zaštebotala Veve a už sa aj zohla zbierala sladučké dobroty. Odvšadial sa ozýval štebot vtáčikov a dievčatá celkom zabudli, že sa ešte pred chvíľou túlili kdesi v tme a strachu z neznámeho. Ako tak kráčali a poskakovali a kŕmili sa lesnými plodmi, ktoré si privolávali do svojho sveta, zastala im cestu stará známa hora. Bola vysoká a rozľahlá. Viki zatvorila oči a zjavne si čosi veľmi priala. Keď oči otvorila, vyzerala sklamane. „Čo je? Čo sa deje?“ spýtala sa Veve. Viki sa zamyslene zahľadela na horu. „Tá hora…trochu mi sem nepasovala. Je taká strašidelná, tak som ju chcela nechať zmiznúť, ale ona nič. Veve, musíme si dávať veľký pozor na to, čo si budeme priať, lebo čokoľvek do tohto sveta prinesieme, ostane tu s nami.“ Veve sa zatvárila dospelo a vážne prikývla, ako že rozumie a bude opatrná. Po chvíli sa ozvala: „Tak Viki, čo teraz? Ideme okolo, alebo sa pokúsime prejsť cez ňu?“ Skôr ako Viki odpovedala, objavil sa na úpätí hory tunel. „Pozri sa na jednu aj druhú stranu, ani nedovidíme, kde sa hora končí. Poďme cez ňu, dookola to bude trvať nehorázne dlho. Už som urobila aj priechod,“ Viki ukázala prstom na dieru presne oproti nim. Veve sa rozhliadla na obe strany a musela uznať, že má sestra pravdu. Potom pozrela do tunela a striasla sa. „Počkaj, Viki, to nemyslíš vážne. Ty tam chceš vážne vliezť? Brrrrrr, ani náhodou. Poďme radšej okolo.“

 

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

 

Ak chceš ísť tunelom, ako navrhla Viki, pokračuj v čítaní na strane 7, ak by si radšej okolo, ako chcela Veve, pokračuj na strane 9..


Priatelia, asi pred dvoma rokmi som dostal taký šalený nápad, napísať knihu, kde si čitateľ bude môcť na konci každej kapitoly vybrať, kadiaľ sa vyberie ďalej. Máte pravdu, je to riadny úlet, ak si človek predstaví, že počet kapitol rastie geometrickým radom 😀 Zatiaľ čo druhé kapitoly sú dve, v prípade tretej kapitoly tu máme štyri rôzne verzie, štvrtých kapitol je osem a tak ďalej. Zatiaľ to vyzerá na knihu príBEHOV, z ktorých každý bude mať 7 kapitol ;o) Keďže mám aktuálne napísaných viac než 100 strán textu, rád by som otestoval, ako to funguje a či to vôbec funguje, preto vás a najmä vaše deti, pozývam, aby ste sa stali pokusnými králikmi uja Králika a spoločne so mnou precestovali jednu z mnohých dejových línií. Ak sa chcete pridať, netreba nič viac, len si prečítajte prvú kapitolu a rozhodnite, či chcete pokračovať podľa Veve, alebo podľa Viki. Ak ste učiteľmi, pokojne svojim žiakom. Podobne môžete postupovať aj v prípade, že ste rodičmi ;o) Svoje rozhodnutie napíšte do štvrtku 19.3 v komentári pod týmto článkom (pozor, nie na FB, ani na LinkedIn, ani do (s)mailiku, ale priamo na web stránke, kde je text uverejnený, čiže tu ;o). O týždeň v nedeľu (22.3.) tu na mojej stránke zverejním druhú kapitolu podľa preferencií vás, čitateľov (spočítam hlasy za Veve aj za Viki a kto získa viac, tadiaľ sa pôjde ďalej ;o).

Teším sa na vaše hlasovanie i pokračovanie nášho spolOČNÉHO DOBROdružstva o týždeň 🙂

*Knižka je, podľa mňa, vhodná pre deti vo veku 9-13 rokov.

**Text je zatiaľ neupravený, takpovediac z prvej, preto v ňom budú isto chyby a preklepy ;o) 

Páčil sa vám tento príspevok? Podeľte sa s ostatnými:

11 thoughts on “Kapitola druhá – Pozor na myšlienky (podľa Viki)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *