Kapitola piata/ôsma – Zrkadlo pýchy (Podľa Veve)

Vybrali ste, nie je už vašim cieľom hľadať, čo by sa vám páčilo, ale zamilovať si príbeh, ktorý ste si vybrali ;o) Nech sa páči, pokračujeme krajinou, kde dievčatá minule len tak tak dokázali prestať zhromažďovať majetok

Viki sa opäť rozhliadla, aby sa pokochala pohľadom na túto neskutočne čarovnú krajinu. „Máte pravdu, je tu naozaj krásne, tak by sme, hádam, mohli skúsiť pokračovať v ceste tadiaľto. Teda, samozrejme, len za predpokladu, že na nás dáš dobrý pozor!“ oslovila, spolovice žartom, spolovice vážne, Folina a ten súhlasne prikývol. Pochytali sa za ruky a vykročili, aby svoj novonadobudnutý poklad i blankytné jazierko nechali kdesi ďaleko za sebou. „Pozrite tamto,“ zvolala odrazu Veve a ukázala prstom na, dobrých dvesto metrov, vzdialenú stenu, ktorá sa v slnečnom svetle blýskala ako zlato, „Čo to môže byť?“ Folin prekvapene zažmurkal, bol by prisahal, že tá stena tam ešte pred chvíľou nebola, no nechcel dievčatá zbytočne vystrašiť, a tak si svoje malé podozrenie nechal zatiaľ pre seba. Všetci traja podvedome pridali do kroku, posledných pár metrov div nebežali. Keď konečne zadýchaní a napätí zastali tesne pred stenou, porozumeli, prečo sa stena tak blyšťala. Nie, nebolo to zlatom, ba ani diamantmi, ten trik bol v niečom celkom inom. Stena bola zrkadlom, ktoré odrážalo slnečné lúče.

Pristúpili bližšie, aby sa poobzerali, akí sú fešní. Normálne by im samozrejme nič také nenapadlo, no zrkadlo ich priťahovalo, temer akoby ich volalo. Keď sa ocitli tak blízko, že uvideli svoje obrazy, stalo sa niečo neuveriteľné. Zrkadlo na dvoch miestach súčasne začalo praskať a prasklina sa pomaly ťahala odhora až celkom dole. V nasledujúcich minútach sa pôvodná stena vďaka dvom prasklinám rozdelila na tri identické časti, takže teraz stál každý z trojice pred svojou vlastnou stenou. Folin, ktorý stál v strede, nevidel v zrkadle celkom nič. „Baby, to je strašne čudné, pozerám do zrkadla, vidím v ňom všetko, čo je za mnou i okolo mňa, no seba tam nevidím,“ zahlásil trochu vystrašene a pozrel na Viki. Tá mlčky pozorovala svoj obraz, okolo ktorého bolo množstvo menších obrazov rôznych situácií z jej doterajšieho života. Niektoré obrázky ukazovali jej životné víťazstvá, iné zas neúspechy a zlyhania. Zahľadela sa na obrázok spred pár rokov, kedy sa zachovala veľmi nepekne voči svojej sestre a zamračila sa. Obrázok začal blednúť, až sa celkom stratil. Viki sa usmiala a spokojne pokračovala ďalej v prehliadke. Zakaždým, keď narazila na znázornenie nejakého svojho zlyhania, zopakovala to, čo pri prvom nepeknom obrázku a to zlyhanie zo svojej zrkadlovej steny zmazala. Jej zrkadlo už bolo temer dokonalé, ostal len jeden nepekný obrázok, znázorňujúci situáciu, kedy sa so sestrou hašterili o to, kto zapáli sviečku na jabĺčkovom svietniku. Viki zvraštila obočie a obrázok zmizol. Jej tvár sa rozžiarila do diabolského samoľúbeho úsmevu. Folin sa zamračil a obrátil sa smerom k Veve, no tá konala navlas rovnako, ako sestra. „Som úžasná a dokonalá,“ skonštatovala zasnene Viki, hľadiac pritom na svoju stenu, plnú víťazstiev. „Aj ja som úžasná a dokonalá,“ pridala sa Veve, ktorej stena tiež ukazovala len situácie, kedy sa zachovala správne a okúsila víťazstvo. „Baby, haló, tu je Folin,“ čert sa začal nervózne ošívať, „počujte, ja súhlasím, ste úžasné, ale teraz mi naháňate trochu strach.“ Obe dievčatá mali na tvári šialený výraz nadmieru spokojného človeka, ktorému pýcha nedovoľuje myslieť na nikoho iného, len na samého seba. Ani jedna zo sestier na Folinove slová nereagovala. „Viki! Veve! To som ja, váš priateľ,“ kričal teraz Folin mocne, no oni len hľadeli na svoje bezchybné obrazy a kochali sa vlastnou dokonalosťou. „A mám toho dosť!“ schytil ich za ruky a snažil sa ich odtiahuť, no obe stáli pevne a odmietali sa pohnúť z miesta.

Folin sa zúfalo poobzeral, čím by mohol tie zrkadlá rozbiť, ale až na množstvo pestrofarebných kvetov tu nebolo celkom nič. Hnev a bezmocnosť ho priviedli k šialenej myšlienke. Rozbehol sa proti zrkadlám a začal do nich kopať kopytami, udierať drápami, ba i bezhlavo narážať svojimi rožkami. Bol celý doráňaný, keď konečne zrkadlá začali praskať. Zotmelo sa, zaburácalo a zrkadlá, spolu s celou krajinou sa rozsypali na milión malých čriepkov. Dievčatá stáli v známom pološere, neďaleko cesty, po ktorej pôvodne kráčali a pri nich ležal… „Folin?“ vykríkla Veve, ktorá sa z predchádzajúceho omámenia prebrala ako prvá. Pokľakla k čertovi a pohladila ho po doráňanej hlave. „Čo si to, pre pána kráľa, vystrájal, kamarát? A kde je tá úžasná krajina, ktorou sme predtým putovali?“ Teraz sa konečne prebudila aj Viki a všimla si sestru, ako kľačí vedľa doráňaného čerta. „Folin, do čerta…ehm, prepáč, nemyslela som to tak..ale ako si sa mohol takto dorantať,“ pokarhala čerta, rovnako ako predchvíľou jej mladšia sestra. Folin nevládal hovoriť, pri každom pokuse otvoriť ústa pocítil neskutočnú bolesť hlavy, a tak len priateľsky a unavene hľadel na obe dievčatá, ktoré sa nad nim skláňali, kde tu ho pohladili, alebo mu utreli pot. „Musíme ho ošetriť,“ navrhla Viki, „aspoň to, čo dokážeme.“ Začala trhať kusy látky a Veve s tými provizornými obväzmi ošetrila čertove doráňané kopytá, pazúre, ba i rožky. Keď bol Folin ako tak ošetrený, s obrovským úsilím zašepkal: „Peklo..bolo to peklo, unikli sme mu len o chlp.“ Vo chvíli, keď to dopovedal, rozžiaril sa kdesi hore kužel perleťového svetla, chvíľu behal po zemi sem i tam, akoby niekoho, či niečo hľadal. Keď sa Folin ocitol v jeho strede, kužel zastal. Folin sa trochu pridvihol a z očí mu šlo neskutočné dobro. Po pár sekundách sa, k nemalému prekvapeniu oboch dievčat, Folin vo svetle rozplynul. „Poďme, Veve, musíme ísť za ním, ešte je slabý a doráňaný, potrebuje nás,“ kričala Viki, no Veve len pokrútila hlavou. „Viki, neboj sa, myslím, že Folin je v poriadku a tiež, že je presne tam, kde patrí.

 

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

 

Ak chceš ísť Folina hľadať, ako navrhla Viki, pokračuj v čítaní na strane 107, ak si myslíš, že je v poriadku a nepotrebuje pomoc dievčat, ako sa domnievala Veve, pokračuj na strane 109..


Priatelia, asi pred dvoma rokmi som dostal taký šalený nápad, napísať knihu, kde si čitateľ bude môcť na konci každej kapitoly vybrať, kadiaľ sa vyberie ďalej. Máte pravdu, je to riadny úlet, ak si človek predstaví, že počet kapitol rastie geometrickým radom 😀 Zatiaľ čo druhé kapitoly sú dve, v prípade tretej kapitoly tu máme štyri rôzne verzie, štvrtých kapitol je osem a tak ďalej. Zatiaľ to vyzerá na knihu príBEHOV, z ktorých každý bude mať 7 kapitol ;o) Keďže mám aktuálne napísaných viac než 100 strán textu, rád by som otestoval, ako to funguje a či to vôbec funguje, preto vás a najmä vaše deti, pozývam, aby ste sa stali pokusnými králikmi uja Králika a spoločne so mnou precestovali jednu z mnohých dejových línií. Ak sa chcete pridať, netreba nič viac, len si prečítajte kapitolu a rozhodnúť, či chcete pokračovať podľa Veve, alebo podľa Viki. Ak ste učiteľmi, pokojne svojim žiakom. Podobne môžete postupovať aj v prípade, že ste rodičmi ;o) Svoje rozhodnutie napíšte do štvrtku 30.04. v komentári pod týmto článkom (pozor, nie na FB, ani na LinkedIn, ani do (s)mailiku, ale priamo na web stránke, kde je text uverejnený, čiže tu ;o). O týždeň v nedeľu (03.05.) tu na mojej stránke zverejním ďalšiu kapitolu podľa preferencií vás, čitateľov (spočítam hlasy za Veve aj za Viki a kto získa viac, tadiaľ sa pôjde ďalej ;o).

Teším sa na vaše hlasovanie i pokračovanie nášho spolOČNÉHO DOBROdružstva o týždeň 🙂

*Knižka je, podľa mňa, vhodná pre deti vo veku 9-13 rokov.

**Text je zatiaľ neupravený, takpovediac z prvej, preto v ňom budú isto chyby a preklepy ;o) 

Páčil sa vám tento príspevok? Podeľte sa s ostatnými:

5 thoughts on “Kapitola piata/ôsma – Zrkadlo pýchy (Podľa Veve)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *