Kapitola piata – Tobogán, najväčší na svete (Podľa Viki)

Čaume všetci, tak je tu opäť nedeľa a s ňou naša nedeľná chvíľka prózy 😀 Pred týždňom sme čítali príbeh, ktorý končil rozhodnutím, či sa baby spustia tobogánom, abole budú pokračovať ďalej tuleňom. V pomere 6:3 ste zvolili Viki a jej návrh, spustiť sa tobogánom. Nech sa vám čápi… ;o)

„Veve, spomeň si, ako si sa na dovolenke prekonávala a aké to bolo zakaždým super, keď si dokázala spraviť niečo, čoho si sa dovtedy bála. Ako si plávala v hlbokej vode a potápala sa a to už ani nehovorím o tom, keď si skočila z korby lode vo výške dobré dva metre rovno do mora. No taaaaaaak, Veveeeee, poďme do toho, budeš mať ďalší zážitok,“ naliehala Viki na sestru a tá opäť nazrela do chodby s tobogánom. „Vyzerá veľmi strmý a ani srnka netuší, kde nás vypľuje, ani kto nás tam privíta. Naozaj to chceme risknúť?“ Viki na moment zapochybovala, či predsa len nemá sestra pravdu, keď považuje toto dobrodružstvo za príliš nebezpečne, no túžba spustiť sa po akiste najväčšom tobogáne na svete, bola silnejšia, a tak iba stručne odtušila: „Chceme!“ „Dobre, len sa potom nesťažuj, že som ťa nevarovala,“ zahlásila Veve položartom, narážajúc na slová, ktoré jej obvykle sestra hovorí, keď si vymyslí nejakú streštenosť. „Pôjdeš prvá?“ opáčila Veve. „Poďme radšej spolu,“ navrhla Viki a pomaly si sadla na okraj tobogánu.

 

Tobogán mal tmavý lesklý povrch, na dotyk bol hladký ako sklo, pri dotyku sa po ňom ruka kĺzala ako po masle. „Ideš?“ Veve si sadla hneď za sestru a pevne ju chytila okolo pása. „Môžeme,“ povedala a obe dievčatá sa odrazili čo najmocnejšie, nech je to zjazd, ako sa sluší a patrí. Tobogán im spočiatku ponúkol hladké šmýkanie len s veľmi jemným sklonom, takže rýchlosť nebola nijako hrozivá a dievčatá pišťali radosťou z osviežujúcej jazdy, no po chvíli sa začal zvažovať stále viac a viac, pribudli zákruty, v ktorých ich odstredivá sila vždy vyniesla natoľko, že išli takmer dole hlavou. Rýchlosť sa stále zvyšovala a Veve len s vypätím všetkých síl dokázala držať sestru. V jednej skutočne ostrej zákrute už Viki neudržala a náš tandem sa rozdelil. Chvíľu sa rútili šialenou rýchlosťou tesne za sebou, no z nejakého dôvodu bola Viki trochu rýchlejšia a začala sa Veve vzďaľovať. Kým išli po rovine, videla Veve sestru kus pred sebou no v zákrutách je vždy na moment zmizla. A potom sa to stalo. Keď Veve vyletela z jednej fakt dlhej zákruty, rozoznala pred sebou rozdvojku, kde sa tobogán rozdelil na dva. Na moment síce zauvažovala, ktorým z dvoch tobogánov asi pokračovala Viki, no tých pár sekúnd, ktoré jej tobogán dal, kým sa rozdvojil, nestačilo ani len na dokončenie tých úvah, nieto ešte na pokus ovplyvniť smer svojej jazdy. „No pekne,“ zahundrala si v duchu, zatiaľ čo sa neskutočnou rýchlosťou valila tobogánom, ktorý bol vľavo. Nevedela, kedy je hore hlavou a kedy správne, cítila však, že sa jej rýchlosť ešte stále zväčšuje. „Čo ak to Viki hodilo do pravého tobogánu? A čo ak bude dole len tvrdá zem a ja sa na nej rozpľasnem ako paradajka, ktorá padla z dvanásteho poschodia?“ Pokúsila sa rukami trochu pribrzdiť, no iba čo si spálila dlane o hladký povrch tobogánu. V tom čase už aj Viki, rútiaca sa tunelom vpravo, pochopila, že sranda skončila a situácia je skutočne vážna. Vo chvíli, keď jej hlavou preblesla myšlienka na náraz, mimochodom celkom rovnaká ako tá, ktorá napadla Veve, tobogán náhle skončil a vypľul ju do výšky. Viki spravila nechcené dvojité salto, na ktoré by bol pyšný nejeden gymnasta na olympiáde a padala.

 

Dopadla do studenej hlbokej vody ako neforemné vrece zemiakov. Okamžite sa vynorila a v prítmí zaostrovala, aby zistila  možnosti. V mieste, kde vyúsťoval tobogán, videla skaly, na ktorých, ako si myslela, by sa dalo nájsť dočasné útočisko. „Aspoň kým nepríde Veve,“ povedala si v duchu. Tlačila sa tu aj druhá myšlienka, či Veve vôbec príde a čo ak trafila ten ľavý tobogán, no túto myšlienku Viki rýchlo zahnala a sadla si na skaly pod tobogánom. Čakala minútu, potom druhú, pri tretej sa postavila. „Ak by Veve išla mojim tobogánom, už by tu dávno musela byť!“ Viki sa rozbehla doľava popri vode. Cesta bola skalistá, kde tu zakopla a spadla, no vedela, že sa musí poponáhľať. Do tejto šlamastiky sestru dostala a z tejto šlamastiky ju aj vytiahne! V tom čase sa Veve rútila obrovskou rýchlosťou ku koncu ľavého tobogánu, ktorý mal o poznanie viac zákrut a otočiek, možno aj preto trvalo o pár minút dlhšie, než…tobogán ju, podobne ako Viki, vyhodil vysoko do vzduchu, opäť to dvojité salto, tá šikovnosť je zrejme vrodená a plesk. Veve sa nestihla nadýchnuť a šok, ktorý zažila, keď sa potopila pod vodu ju úplne paralyzoval. Napokon sa jej predsa len podarilo vynoriť a z posledných síl plávala ku brehu. Nanešťastie bol breh vysoko viac než pol metra a akokoľvek sa Veve snažila dostať hore, nedarilo sa jej to. Sily ju opúšťali, sotva sa vládala udržať, nieto ešte vyštverať sa. V tom ju chytili dve mocné ruky. „Som tu Veve, poď, pomôžem ti.“ Na okraji skaly ležala doráňaná Viki a z celej sily sa zaprela, aby sa s jej pomocou na smrť vyčerpaná sestra napokon dostala z tej prekliatej vody. „Tak tomu vravím jazda snov,“ zahlásila trochu vyčítavo, keď bola konečne hore, no hneď na to sa zastavila a objala sestru. „Ďakujem…“ Viki sa rozhliadla. „Tak kadiaľ ďalej? Možno by sme sa mali pokúsiť vyštverať Tobogánom nazad.“ „Vikiiiiii! Tobogán už nieeeeeee!“ pokračujem tu dole, keď sme sa sem dotrepkali a takmer sa utopili!“ zahlásila Veve a s hrôzou v očiach sa zahľadela na tobogán, ktorý ju len pred malou chvíľou vyšmaril do hlbokej studenej a nepriateľskej vody..

 

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

 

Ak sa chceš pokúsiť vyštverať nazad tobogánom, ako navrhla Viki, pokračuj v čítaní na strane 71, ak by si radšej pokračoval po krajinou pod tobogánom, ako navrhla Veve, pokračuj na strane 73..


Priatelia, asi pred dvoma rokmi som dostal taký šalený nápad, napísať knihu, kde si čitateľ bude môcť na konci každej kapitoly vybrať, kadiaľ sa vyberie ďalej. Máte pravdu, je to riadny úlet, ak si človek predstaví, že počet kapitol rastie geometrickým radom 😀 Zatiaľ čo druhé kapitoly sú dve, v prípade tretej kapitoly tu máme štyri rôzne verzie, štvrtých kapitol je osem a tak ďalej. Zatiaľ to vyzerá na knihu príBEHOV, z ktorých každý bude mať 7 kapitol ;o) Keďže mám aktuálne napísaných viac než 100 strán textu, rád by som otestoval, ako to funguje a či to vôbec funguje, preto vás a najmä vaše deti, pozývam, aby ste sa stali pokusnými králikmi uja Králika a spoločne so mnou precestovali jednu z mnohých dejových línií. Ak sa chcete pridať, netreba nič viac, len si prečítajte kapitolu a rozhodnúť, či chcete pokračovať podľa Veve, alebo podľa Viki. Ak ste učiteľmi, pokojne svojim žiakom. Podobne môžete postupovať aj v prípade, že ste rodičmi ;o) Svoje rozhodnutie napíšte do štvrtku 09.04. v komentári pod týmto článkom (pozor, nie na FB, ani na LinkedIn, ani do (s)mailiku, ale priamo na web stránke, kde je text uverejnený, čiže tu ;o). O týždeň v nedeľu (12.04.) tu na mojej stránke zverejním ďalšiu kapitolu podľa preferencií vás, čitateľov (spočítam hlasy za Veve aj za Viki a kto získa viac, tadiaľ sa pôjde ďalej ;o).

Teším sa na vaše hlasovanie i pokračovanie nášho spolOČNÉHO DOBROdružstva o týždeň 🙂

*Knižka je, podľa mňa, vhodná pre deti vo veku 9-13 rokov.

**Text je zatiaľ neupravený, takpovediac z prvej, preto v ňom budú isto chyby a preklepy ;o) 

Páčil sa vám tento príspevok? Podeľte sa s ostatnými:

6 thoughts on “Kapitola piata – Tobogán, najväčší na svete (Podľa Viki)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *