Kapitola siedma/desiata – Ešte raz VŠADE (Ak veríš, že o osude rozhoduješ ty, svojimi rozhodnutiami a činmi)

Tak moji milí, toto je posledná kapitola tohto zvláštneho príBEHU, v ktorom ste mali možnosť svojimi rozhodnutiami ovplyvňovať dianie 🙂 Vaše posledné rozhodnutie bolo, že chcete mať život vo svojich rukách, nuž teda, nech sa vám čápi 🙂

„Tak hádam, že by sme šli?“ opáčila Viki a spýtavo pozrela na svoju mladšiu sestru, ktorá sa len veľmi pomaly spamätávala z nečakaného návratu. Tá však pôsobila zamyslene a na otázku staršej sestry, ktorú akoby nepočula, odpovedala vlastnou otázkou: „Viki, myslíš, že to funguje aj tu?“  „Nerozumiem,“ podotkla trochu podráždene Viki, ktorej sa tak trochu dotklo, že ju mladšia sestra odignorovala, „či by tu fungovalo čo?“ „Noooooo, predsa to, že sme všade. Len si to predstav, ty, ako budúca lekárka, by si sa mohla ocitnúť v mozgu a prebádať všetky jeho zákutia, alebo v srdci, alebo…“ „Dobre, dobre, trošku sa upokoj,“ zastavila Viki mladšiu sestru, ktorej reči ju teraz štvali. Po prvé preto, že mala rada poriadok, logiku a jasnosť a možnosť byť v jednej chvíli všade jej veľmi jasná, ba ani logicky vysvetliteľná, nepripadala. Po druhé preto, lebo trošku žiarlila. Tá myšlienka, ocitnúť sa odrazu v ľudskom tele, jej pripadala geniálna. Teda až na to, že s ňou prišla jej mladšia sestra. Zvedavosť však bola prisilná a tak…

„Možno. Len ako na to?“ Veve sa zamyslela: „Tam hore s Folinom tom bolo ľahké, boli sme len myšlienkou, ktorá vo svojej podstate nepozná obmedzenie. No teraz sme zase dve dievčatá z mäsa a kostí. Asi to bola blbosť.“ „Počkaj chvíľu,“ zastavila Viki mladšiu sestru, ktorá rovnako rýchlo, ako myšlienku vyhrkla, chystala sa ju zase opustiť, „tam hore sme to predsa boli my, naše vedomie, alebo ak chceš, boli sme myšlienkou bez hmoty. Tou istou myšlienkou sme však aj tu, len s tým rozdielom, že sa ukrývame v tele.“ Po týchto slovách Viki zatvorila oči, prestala myslieť na svoje telo aj na krajinu okolo a celú myseľ sústreďovala len a len na svoje bytie. Jej dych sa výrazne spomalil, telo ochablo a pôsobilo ako bez života, pokožka zbledla a vychladla. „Waw, funguje to!“ zvolala Viki, keď opäť pocítila bezhraničnú slobodu duše, pre ktorú neexistujú žiadne obmedzenia. Zatúžila si pozrieť mozog a v tej chvíli sa ocitla v mozgovej kôre, ktorej brázdy jej pripomenuli veľké kaňony Utahu. „Toto musí byť čelový lalok,“ prebleslo jej hlavou hneď ako ucítia rozmanité vône tak ostro ako nikdy predtým a v nemom účase pozorovala okolie, pripomínajúce najkrajšie národné parky sveta. Jej ďalšia cesta viedla do spánkového laloku. Odrazu počula úplne všetko, ešte aj to najmenšie šuchnutie, no aj napriek tomu nedokázala skryť sklamanie, keď sa tento lalok napohľad temer ničím nelíšil od jej predchádzajúcej „dovolenkovej destinácie“. Ani návšteva ďalších dvoch mozgových lalokov jej okrem zbystrenia zraku a citlivejšej chute, nepriniesla extra potešenie. Sklamane mysľou blúdila ďalej, keď v tom… „Ty brďo, to je krása…“ nemo pozorovala stromovitý útvar, tvorený blielou mozgovou hmotou, „rozliatou“ v hmote sivej. Len kúsok od tohto prekrásneho stromu života, objavila most, umne spájajúci mozočkek a predĺženú miechu. „Tu už som videla dosť,“ pomyslela si, „čo takto srdce?“ Bola v ňom. Dokonca cítila, že je ním, prežívala každučký sťah srdcového svalu, otvárala sa spolu s dvojcípou chlopňou medzi ľavou predsieňou a komorou, aby prepustila ďalej okysličenú krv, bola každou kvapkou tej krvi. Krvi, ktorú srdce pumpovalo, ba aj molekulou kyslíku, ktorú tá krv odnášala cez polmesiačikovitú chlopňu do tela. „Vikiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii, Vikiiiiiiiiiiiiiii“ ozývalo sa z obrovskej diaľky. „Vikiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii,“ nervózne zakričala Veve dotretice, pozorujúc sestru, ktorej telo vedľa nej bezducho stálo. Keď to nezabralo, začala sestrou triasť a tá po chvíli otvorila prekvapené oči. „Veveeeeee, mala si pravdu. Funguje to! Blúdila som mozgom a aj srdcom a bola som v jednej chvíli každou bunkou toho tela…“ chŕlila Viki prúd nadšených slov. „Bála som sa o teba,“ prerušila sestru Veve, ktorej sa významne uľavilo, keď Viki otvorila oči a bola konečne „nazad“.

„Už mám tohto nečakaného výletu akurát dosť. Chcem ísť domov!“ zahlásila rozhodne Veve, pre ktorú bol bezvládny stav jej sestry poslednou pomyselnou kvapkou. „Domov, domov, to sa ti povie, ale ako si to milosť paní predstavuje? Kráčame po ceste, ktorá nemá konca, netušíme, kde sme, ani kadiaľ ísť a či vôbec táto cesta vedie domov. To už ani nehovorím o tom, že sme prišli o sprievodcu…“ oborila sa Viki na sestru. Tá však mlčky pokrútila hlavou na znak, že ani ona netuší. „Počkaj,“ zarazila sa Viki, „dostala som nápad. Vieš kde som bola pred chvíľou?“ Pri predstave, že by teraz sestra opäť začala nadšene opisovať, ako putovala srdcom, či mozgom, pochytila Veve zlosť v dôsledku čoho sa zamračila. „Bola si v srdci a v mozgu a…“ „Nieeeeee, to som nemyslela,“ prerušila Viki mladšiu sestru, „bola som všade. Rozumieš? VŠADE!“ Veve ostala stáť ako obarená a od prekvapenia dokonca prestala byť na sestru nahnevaná. „Chceš ísť domov?“ opáčila Viki, „stačí, ak budeme VŠADE a v nasledujúcom momente sa ocitneme doma. Rozumieš?“ Veve nešťastne skrivila tvár: „Rozumiem, len… bojím sa, že to nedokážem.“ Viki pozrela sestra priamo do očí: „Už si to raz dokázala, pamätáš? Vtedy s Folinom. A dokážeš to znovu, len si spomeň na ten pocit, aké to bolo byť vedomím bez obmedzenia. Začni tým, že zatvoríš oči…“ Po týchto slovách obe zatvorili oči, prestali myslieť na svoje telo aj na krajinu okolo a celú myseľ sústreďovali len a len na svoje bytie. Ani sa nenazdali a boli opäť všade. „Domov,“ zašepkali obe súčasne…

 

KO? NIE! C


Priatelia, ďakujem, že ste čítali a ak ste sa dočítali až sem, rád by som vás poprosil o spätnú väzbu 🙂 Skúste mi (sem pod text, alebo pokojne do (s)mailiku) napísať niekoľko pozitív a niekoľko negatív tohto interaktívneho textu 🙂

 

Carpe diem 🙂

 

Autor: Dávi;D Králik

Páčil sa vám tento príspevok? Podeľte sa s ostatnými:

2 thoughts on “Kapitola siedma/desiata – Ešte raz VŠADE (Ak veríš, že o osude rozhoduješ ty, svojimi rozhodnutiami a činmi)

    • Lina Patricia

      Milovala som serial Krecek v nocnej koseli, specialne casti, ked boli chlapci v mozgu.. 😊Velmi ma potesilo, ze sme sa tam dnes ocitli s dievcatami.
      Tento Tvoj text, David ma uzasny potencial, je to skvely koncept. Uz len skorigovat a vydat na cestu.
      Ved o nu ide. A mna bavi roznymi sposobmi byt na nej aj s Tebou.
      Dakujem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *