Kapitola štvrtá/siedma – Kedy máme dosť? (Podľa Veve)

Osem ku dvom v prospech Veve, tak je rozhodnuté 🙂 Ale aby to nebolo také lineárne, rozhodol som sa prehodiť nás do celkom inej dejovej línie (veď viete, že máme aktuálne tridsaťdva paralelných príBEHOV 😀 Naša dcéra Viki, ktorá je upratanejšia a usporiadanejšia než Adrian Monk ma asi zabije, ale mne sa tento počin javí velice osviežujúci  ;o) PríJEMNÉ čítanie/cítenie a teším/desím sa mojich ďalších streštených nápadov 😀

Posmelený Folin žmurkol na Viki, rovnako ako predchvíľou Veve žmurkla naňho a polospevom zanôtil: „No taaaaaak, Vikiiiii, so mnou sa vám naozaj nemôže nič staaaaať.“ Veve i Folin sa rozrehnili ako cvaknutí. Viki váhala. Hlavou jej bežali všetky pre i proti a ona jednotlivé fakty dôkladne skúmala a analyzovala. Po hodnej chvíli sa jej na tvári usadil tajomný úsmev. „Tak dobre, vy dvaja. Ste sa dlho hľadali, čo?“ Obaja nezbedníci sa opäť rozosmiali, no tentokrát sa k nim pridala aj Viki. Pochytali sa za ruky, Folin v strede, Viki vpravo, Veve vľavo a vykročili. Vlastne, skôr vyskočili a poskakovali ako traja chuligáni, ktorí majú za lubom nejaké riadne šibalstvo. Cesta mierne stúpala a stáčala sa doľava. V prítmí dokázala Viki rozoznať kríky a stromčeky, lemujúce oba okraje cesty, kde tu doplnené o velikánske balvany.

„Kam vlastne ideme?“ opáčila Viki po dlhšom čase mlčania. „Kam? Predsa sa túlať a skúmať túto nezvyčajnú krajinu. Presne, ako ste chceli!“ odvetil bez váhania Folin práve vo chvíli, keď Veve uvidela.. „Aha, dvere!“ Všetci traja ostali zarazene zízať na dvere gigantických rozmerov, ktoré skôr pripomínali vráta akejsi postaršej stodoly. Ťažké dubové drevo, na mnohých miestach silno popraskané, prezrádzalo, že tieto dvere už čo to zažili. Naprieč dverami sa tiahli dve kovové vzpruhy, vyzdobené všakovakými kliky hakmi. „Nuž čo, chceli sme dobrodružstvo, máme ho mať,“ zahlásila Viki a po chvíľke váhania vykročila priamo k dverám. Opatrne stlačila kľučku a potisla dvere smerom dnu. Dvere mocne zavŕzgali a poodchýlili sa o pár centimetrov, no viac to Viki nešlo. Prosebne pozrela na Folina a Veve. Obaja priskočili a z celej sily sa zapreli. „Poďme! Na tri!“ zakričala Veve, „raaaaaaz, dvaaaaaa, triiiiiiiii!“ Všetci traja v tej chvíli celou silou potlačili do mohutného dreveného masívu, ktorý pozvoľna povolil a prastaré pánty vylúdili zvuk,  pripomínajúci kvílenie divej zveri.

Spoza dvier sa na trojicu vyvalilo neuveriteľne jasné svetlo a pohľad, ktorý nikdy nezabudnú. Záhrada plná tých najpestrejších kvetov, uprostred jazierko s tyrkysovo modrou vodou, okolo ktorého stálo pár nádherných košatých stromov. „Fíha, to je krása! Celkom, ako by sme boli v Raji,“ zašepkal Folin, ktorý doteraz samozrejme o Raji iba počul, no takto nejako si ho predstavoval. „Poďme pozrieť tamto k tomu jazierku, vyzerá to tam nádherne,“ zašepkal. Ešte chvíľu neveriacky hľadel navôkol, potom zhlboka vdýchol nádherné vône kvetov a vykročil. Dievčatá kráčali spolu s ním, pri každom kroku pozorovali tú nádheru okolo a boli šťastné. Pri jazierku ostali ohromene hľadieť na priezračnú vodu plnú rýb. Hladina sčasti pokrytá krásnymi bielymi kvetmi lekna, zatiaľ čo dno jazierka pokrývali malé ligotavé kamienky.  „Aha, tu na zemi je nejaká tabuľa!“ hlesla Veve. „Ukáž?“ Viki sa naklonila k miestu, kam ukazovala jej sestra. „Toto miesto ukrýva nespočetné množstvo pokladov. Hľadajte a berte dovtedy, kým nebudete mať dosť.“ prečítala Viki a nechápavo pokrútila hlavou, „vy tomu rozumiete?“ „Podľa mňa, je to jasné, „sme v Raji a môžme tu rozprávkovo zbohatnúť. Skúsme pozrieť pod tú tabuľu.“ Zohla sa a podvihla dosku, aby vzápätí zvýskla: „Zlatooooooooo, vidíte to? Zlatooooooooo!“ A skutočne, Veve spopod dosky vytiahla niekoľko zlatých nugátov. Viki skočila k prvému košatému stromu a začala hmatom prehľadávať korene. O chvíľku držala v rukách niekoľko rubínov, rôznych tvarov a veľkostí. Folin nelenil, šikovným skokom sa vymrštil do koruny stromov, „Babyyyyyyyyyyyyyyyyy, diamantyyyyyyyyyyyyyy, ten strom je obsypaný diamantmi,“ reval a skutočne, netrvalo dlho a čertisko mal obe dlane plné diamantov. „To nie sú obyčajné kvety,“ zvolala Veve, keď sa prizrela bližšie tmavožltým hlávkam kvietkov, usadeným v bielych okvetných lístkoch, „to je jantár, obklopený malými perlami!“ Tí traja behali a kričali zakaždým, keď niečo našli. Takto prešla hodina, dve, tri a oni nanosili na kopu toľko zlata, drahých kameňov a perál, že by to stačilo nie na jeden, ale na tisíc životov. „Ešte hodinku budeme hľadať a potom už pôjdeme,“ vraveli si zakaždým, keď sa stretli pri „svojej kôpke“. Čas prestal existovať a jediné, čo existovalo bolo narastajúce bohatstvo. „To je krásny diamant,“ zvolala Veve, keď uvidela obrovitánsky kameň kdesi na dne jazierka, no než poň stihla skočiť, už ho mala Viki. „Je môj!“ zvolala Veve. „Nie, je môj, kričala Viki. Dievčatá sa začali naťahovať a handrkovať a… „Viki, Veve, prestaňte! Tu je kopa, z ktorej by ste mohli žiť tisíce rokov a vy sa hádate o jediný diamant. Veď pri toľkom majetku vám bude nanič!“ Obe dievčatá, ako by precitli zo sna. „Čo sa to deje?“ spýtala sa Veve, pretierajúc si oči. „Neviem, nerozumiem tomu. Myslím, že nás to vtiahlo, nedalo sa prestať zhŕňať majetok a bohatstvo. Ale Folin, ako je možné, že to na teba tak mocne nezapôsobilo?“ Čert naklonil hlavu na jednu stranu, potom na druhú, napokon začal pomaly hovoriť. „Sám neviem, možno som len odolnejší voči zlu vďaka mojej temnej minulosti, no ako som vás pozoroval, uvedomil som si, že je neskutočne ťažké povedať si: Mám dosť..“ Obe dievčatá mlčky prikývli. „Myslím, že by sme mali ísť, hádam by bolo najlepšie vrátiť sa cez tie ozrutánske dvere,“ navrhla Viki. „Do toho pološera? Tu je krásne, slnečno, žiarivo, voňavo, prečo nepokračovať ďalej touto krajinou? Samozrejme, už žiadne naháňanie majetku!“ dôrazne zakončila Veve.

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

Ak by si sa rád vrátil k veľkým dverám a pokračoval po „klinčekovej cestičke v pološere, ako chce Viki, pokračuj v čítaní na strane 51, ak by si radšej ostal v slnečnej krajine a pokračovaľ cez ňu, ako navrhla Veve, pokračuj na strane 53..

Priatelia, asi pred dvoma rokmi som dostal taký šalený nápad, napísať knihu, kde si čitateľ bude môcť na konci každej kapitoly vybrať, kadiaľ sa vyberie ďalej. Máte pravdu, je to riadny úlet, ak si človek predstaví, že počet kapitol rastie geometrickým radom ? Zatiaľ čo druhé kapitoly sú dve, v prípade tretej kapitoly tu máme štyri rôzne verzie, štvrtých kapitol je osem a tak ďalej. Zatiaľ to vyzerá na knihu príBEHOV, z ktorých každý bude mať 7 kapitol ;o) Keďže mám aktuálne napísaných viac než 100 strán textu, rád by som otestoval, ako to funguje a či to vôbec funguje, preto vás a najmä vaše deti, pozývam, aby ste sa stali pokusnými králikmi uja Králika a spoločne so mnou precestovali jednu z mnohých dejových línií. Ak sa chcete pridať, netreba nič viac, len si prečítajte kapitolu a rozhodnúť, či chcete pokračovať podľa Veve, alebo podľa Viki. Ak ste učiteľmi, pokojne svojim žiakom. Podobne môžete postupovať aj v prípade, že ste rodičmi ;o) Svoje rozhodnutie napíšte do štvrtku 23.04. v komentári pod týmto článkom (pozor, nie na FB, ani na LinkedIn, ani do (s)mailiku, ale priamo na web stránke, kde je text uverejnený, čiže tu ;o). O týždeň v nedeľu (26.04.) tu na mojej stránke zverejním ďalšiu kapitolu podľa preferencií vás, čitateľov (spočítam hlasy za Veve aj za Viki a kto získa viac, tadiaľ sa pôjde ďalej ;o).

Teším sa na vaše hlasovanie i pokračovanie nášho spolOČNÉHO DOBROdružstva o týždeň ?

*Knižka je, podľa mňa, vhodná pre deti vo veku 9-13 rokov.

**Text je zatiaľ neupravený, takpovediac z prvej, preto v ňom budú isto chyby a preklepy ;o)