Kapitola štvrtá– Veselá a smutná (podľa Veve)

Nuž teda, ahojme, moji milí čitatelia 🙂 Ak si dobre pamätám, pred týždňom sme váhali, či vziať polepšené monštrum so sebou, alebo nie. Osem z vás hlasovalo za Veve, ktorá monštrum chcela vziať, zatiaľ čo Viki získala iba jeden hlas 🙂 Nedbám, poďme teda ďalej v spoločnosti polepšeného monštra 🙂

„Vikiiiiiii, prosiiiiiiiiim,“ zatiahla Veve ešte prosebnejšie než pred chvíľou. Viki pozrela na Veve, potom na monštrum, potom zas na Veve.. „Ma z teba porazí! Vieš, že ma dokážeš fakt štvať tým, ako si niekedy hrozne doterná?“ Veve mlčala. „No dobre, ale keď s ním budú problémy, budeš si to riešiť sama!“ zakončila Viki a opäť sa nadýchla, aby ešte dodala, že už to vidí, ako bude musieť o niekoľko hodín Veve povedať „Veď som ti to hovorila“. No skôr než stihla čokoľvek dodať, Veve ju nadšene objala a zvolala: „Ty si tá najsamlepšia sestra na svete!“ „Dobre, dobre, veď sa zas nič také nestalo, hlavne už poďme, nech tu nestvrdneme celý deň,“ zaznelo od Viki o poznanie priateľskejšie.

Vyrazili. Vpredu Viki a za ňou pračudesná trojica – Veve, Monštrum a Farebný Ochranca (ďalej už len FO). Po chvíľke kráčania začalo byť Veve dlho a skúsila jemne šťuchnúť FO ;o) Na dotyk bolo mäkké, rôsolovité, trochu čľapkavé, nie však lepkavé. Okrem príjemného ovlaženia a osvieženia zaznamenala Veve náhle nepochopiteľné zlepšenie nálady. Na rozjasnenej tvári jej rozkvitol široký úsmev, oči sa jej zúžili do veselých prúžkov, ba i jemnulinké vrásky akoby zmenili tvar tak, aby celkový vzhľad tváre pôsobil šťastne. Ruka, ktorou Veve šťuchla do FO nadobudla všetky farby dúhy a keď sa na tú ruku zahľadela, premkol ju neopísateľný pocit šťastia. „Vikiiiiiii, Vikiiiiii, život je kráááááásnyyyyyyyy. Viki ostala zarazene stáť a pozorovala sestru, ktorá na ňu teraz pôsobila ako niekto cudzí, koho vôbec nepozná. „Čo sa ti stalo? Čo ti je? Prečo si taká divná…ehm, chcem povedať…veselá?“ opravila svoju poslednú vetu. Veve sa zarazila. „Divná? Ja nie som divná, len mi je super špica parádne a mám pocit, že všetko dáva zmysel,“ ohradila sa, no jej nálada ostala nezmenená. „Ale čo si spravila? Niečo si zjedla? Alebo ťa uhryzol nejaký hmyz? Ako sa dostala do tohto…super stavu, v ktorom ti dáva všetko zmysel?“ Viki si tentokrát dala veľky pozor, aby sa vyhla slovu „divná“. „Všetko dávalo zmysel aj doteraz, len ja som to nevidela. Všetko to dobro, ktoré ľudia robili a robia, koľko pomoci, úcty a vzájomnej spolupatričnosti sa denne deje, to všetko som v jednom momente uzrela a pochopila.. A čo spôsobilo tú zmenu? Šťuchla som doň..“ posledné slová vyslovila so žiarivým úsmevom a pohodila hlavou smerom k FO a monštru. Viki prikročila k dvojici a veľmi opatrne šťuchla do monštra. „Čo to robíš, nemyslela som monštrum, ale FO! Ja som šťuchla do FO!!!“ zvýskla Veve, no bolo neskoro. Viki posmutnela, kútiky úst jej ovisli, okolo očí mala odrazu tisíce smutných vrások. Pokožka na ruke, ktorou sa dotkla monštra, zosivela. Dlho hľadela na vlastnú ruku a v duši pocítila mrazivý chlad. „Svet je veľmi smutné miesto, plné obetí i vinníkov. Každý z nás je obeťou a každý z nás je vinníkom,“ šepkala Viki a po lícach jej tiekli slzy plné smútku a bolesti. Tentokrát to bola Veve, kto ostal zarazene stáť a pozorovať sestru. Viki bola akási cudzia, plná bolesti a krívd. Do jej veselého sveta vôbec nepasovala. Obe dievčatá mlčky stáli a hľadeli na seba, neschopné čokoľvek podniknúť, či povedať. Ani si neuvedomovali ako sa od seba pomaly vzďaľujú. Vysmiata Veve prižmúrila oči a snažila sa spomenúť, ako je možné, že tu je s touto smutnou dievčinou. Marilo sa jej, že ide o jej sestru Viki, no zdalo sa jej vylúčené, aby jej bola táto kôpka nešťastia čo i len vzdialenou príbuznou. Plačúca Viki naklonila hlavu raz na jednu stranu, potom zas na druhú. „Kto je to? Bola som tu so sestrou, ale toto nemôže byť ona. Svet je plný bolesti a moja sestra to predsa musí cítiť. Ako som sa tu ocitla s touto…“ myšlienku nedokončila, lebo práve v tej chvíli sa monštrum hodilo na FO a objalo ho. Priestor zalial jas a farby a hneď v zápätí tma čierno a rachot a ticho…V hrôze, ktorá nastala sa dievčatá vrhli k sebe a skončili v objatí, rovnako ako predchvíľou monštrum a FO. Celý scenár sa zopakoval, tma a svetlo, rachot a ticho a potom…všetko sa vrátilo do normálu. Bola tu normálna Veve a normálna Viki, presne ako pred prvým šťuchnutím. „Vidíš, dobre, že sme monštrum vzali so sebou, nebyť jeho objatia FO, kto vie, ako by to s nami skončilo. Na chvíľu som pochybovala, či sme vôbec sestry, zdala si sa mi fakt čudná.“ „Veve!“ zvýšila hlas Viki, „dovoľ, aby som ti pripomenula, že celé to tak trochu vzniklo práve preto, že sme sem monštrum vzali so sebou. No dobre, nechajme to, som tak rada, že sme to zase my…ale, kde sú FO a monštrum?“ Veve sa rozhliadla a pokrčila ramenami „Vyzerá to, že sa vo vzájomnom objatí rozplynuli a vytvorili rovnováhu, vďaka ktorej sme sa my mohli opäť vrátiť do normálu.“ Teraz sa rozhliadla aj Viki a prižmúrila oči: „Čo je to tam? Vyzerá to ako nejaká chodba. Možno vznikla pri tom čoro moro, čo tu pred chvíľou nastalo počas nášho objatia..“ A skutočne, pár metrov vpredu bola zreteľná chodba, odbáčajúca z hlavného tuleňa…prepáčte deti, tunela, samozrejme. Keď do nej dievčence nahliadli pripomínala tobogán „harakiri“, ktorý poznali z aquaparku. Vo Viki očiach sa rozžiarili svetielka. „Poďme ďalej tadiaľto, to vyzerá na najsupernejší tobogán na svete!“ Veve nedôverčivo nazrela dole tunelom, dala ruky v bok a rezolútne vyhlásila: „Tak na to zabudni, pôjdeme pekne krásne ďalej tunelom, ktorým sme šli až doposiaľ!“

 

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

 

Ak by si rád pokračoval tobogánom, ako navrhla Viki, pokračuj v čítaní na strane 35, ak by si radšej postupoval aj ďalej pôvodným tunelom, ako navrhla Veve, pokračuj na strane 37..


Priatelia, asi pred dvoma rokmi som dostal taký šalený nápad, napísať knihu, kde si čitateľ bude môcť na konci každej kapitoly vybrať, kadiaľ sa vyberie ďalej. Máte pravdu, je to riadny úlet, ak si človek predstaví, že počet kapitol rastie geometrickým radom 😀 Zatiaľ čo druhé kapitoly sú dve, v prípade tretej kapitoly tu máme štyri rôzne verzie, štvrtých kapitol je osem a tak ďalej. Zatiaľ to vyzerá na knihu príBEHOV, z ktorých každý bude mať 7 kapitol ;o) Keďže mám aktuálne napísaných viac než 100 strán textu, rád by som otestoval, ako to funguje a či to vôbec funguje, preto vás a najmä vaše deti, pozývam, aby ste sa stali pokusnými králikmi uja Králika a spoločne so mnou precestovali jednu z mnohých dejových línií. Ak sa chcete pridať, netreba nič viac, len si prečítajte prvú kapitolu a rozhodnite, či chcete pokračovať podľa Veve, alebo podľa Viki. Ak ste učiteľmi, pokojne svojim žiakom. Podobne môžete postupovať aj v prípade, že ste rodičmi ;o) Svoje rozhodnutie napíšte do štvrtku 02.04. v komentári pod týmto článkom (pozor, nie na FB, ani na LinkedIn, ani do (s)mailiku, ale priamo na web stránke, kde je text uverejnený, čiže tu ;o). O týždeň v nedeľu (05.04.) tu na mojej stránke zverejním druhú kapitolu podľa preferencií vás, čitateľov (spočítam hlasy za Veve aj za Viki a kto získa viac, tadiaľ sa pôjde ďalej ;o).

Teším sa na vaše hlasovanie i pokračovanie nášho spolOČNÉHO DOBROdružstva o týždeň 🙂

*Knižka je, podľa mňa, vhodná pre deti vo veku 9-13 rokov.

**Text je zatiaľ neupravený, takpovediac z prvej, preto v ňom budú isto chyby a preklepy ;o) 

 

Páčil sa vám tento príspevok? Podeľte sa s ostatnými:

6 thoughts on “Kapitola štvrtá– Veselá a smutná (podľa Veve)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *