Kapitola tretia, – Hra tieňov (podľa Viki)

Vitajte späť v príbehu. Minule sme sa ocitli oproti mohutnej hore, zvažujúc, či ísť cez ňu, alebo radšej naokolo. Jedenásti z vás hlasovali za Viki, ktorá navrhla prejsť cez horu, traja by uprednostnili Veve. Nuž teda, HOR sa cez HORu 🙂

Viki sa hľadiac do tunela striasla, rovnako, ako pred chvíľou Veve, no po pársekundovom zamyslení rozjasnil jej tvári široký úsmev. V tuneli sa začalo rozvidnievať až do úplného svetla, no to nebolo všetko, zem pokryla čerstvo vyrastená tráva plná všakovakých kvetov, presne takých, aké ich doteraz sprevádzali na ceste planinou. Veve sa dokonca zazdalo, že z tunela počuje aj veselý štebot vtáčikov a cíti svieži povievajúci vetrík. Tunel teraz vyzeral priateľsky a nič v ňom nepripomínalo hrôzu, ktorú ešte pred chvíľou núkal obom dievčatám. „Lepšie?“ spýtala sa Viki, vzala sestru za ruku a vykročila smerom k tunelu. Veve sa teraz už nebránila, predsa len, nejako ďalej pokračovať museli a tento nový tunel mal so svojim hrôzostrašným predchodcom len pramálo spoločného. Tesne pred tunelom sa na seba usmiali a potom vykročili.

Tunel bol dlhý a rovný, so stenami hladkými, sťa sklo, strop sotva meter osemdesiat od zeme, takže keď sa Viki načiahla, poľahky ho mohla ohmatať. „Zvráskavený, ako tvár starého človeka,“ pomyslela si, keď sa jej prsty rozbehli po povrchu stropu, „pôsobí to ako ľudské vrásky..“ Strop jej pod rukami zmäkol a zosvetlel. Teraz pripomínal vráskavú tvár ešte väčšmi. Viki inštinktívne trhla rukou späť, prisahala by, že miesto, kde hladila dlaňou strop, bolo skutočnou ľudskou kožou. „Poď!“ schytila Veve za ruku a rýchlym krokom, ktorý sa chvíľami podobal skôr behu, pokračovali v Ceste. Odrazu Veve  zbadala tieň, ktorý vrhali ich siluety spojené do jedného obrovského monštra. Malo štyri nohy, štyri ruky a k tomu ešte dve hlavy s vejúcou hrivou. „Monštruuuuuuuuuuuuuum,“ vystrašene zvolala, neuvedomujúc si, že tieň vznikol spojením ich tieňov. Trvalo to len chvíľu, tieň sa začal plniť, ako by niekto začal nafukovať kresbu a tá nadobudla hĺbku a trojrozmernosť. Ani sa nenazdali a hľadeli zoči voči veľkému čiernemu monštru, zbesilo mávajúcemu štyrmi rukami a dupotajúcemu štyrmi nohami. Monštrum bolo niekoľkokrát väčšie ako dievčence. Pôsobilo ako veľká atramentová škvrna, okrem množstva rúk a nôh disponovalo telom s mnohými výbežkami, pripomínajúcimi štruktúru tela dikobraza. „Beeeeeeeeež!“ zvýskla Viki, schmatla Veve ruku a obe sa ozlomkrky rozbehli hlbšie do tunela. Moštrum im bolo neustále v pätách, keď spomalili, aj ono spomalilo, keď pridali bez zaváhania pridalo spolu s nimi. „Musíme niečo vymyslieť,“ dychčala Viki. „Sa ti povie, ale, čooooo?“ sotva popadala dych Veve. „Ty si ho stvorila, ty vymysli!“ odsekla Viki, ktorú občas riadne štve, že musí sestru ťahať z prúšvihov. „Tieňový farebný ochranca protimonštrózny,“ zvolala Veve a pred očami im vyrástol usmievavý pestrofarebný tieň, mäkký a priateľský, do miery, do ktorej takýmto čímsi jeden tieň môže byť. Vyzeral ako pestrofarebný obláčik, plný mäkkých záhybov a obliniek, v ktorých by jeden našiel všetky farby dúhy. Ľahučko a veselo vyplnil priestor medzi dievčatami a monštrom, ktoré začal štekliť a škrabkať za uškami oboch hláv i na zátylkoch. Hrozivé monštrum, ktoré ešte pred chvíľou naháňalo neskutočný strach zmizlo a miesto neho dievčatá pozorovali tancujúcu horu, pripomínajúcu prerastené hravé psíča vo chvíľach neopísateľnej radosti. „Zvláštne, to isté monštrum, ktoré ma predtým desilo k smrti, teraz mi príde srandovné, skoro až milé,“ zašepkala Viki. „To vďaka môjmu špeci protimonštróznemu ochrancovi, premenil neznáme čudo, na čudo známe. Proste sa bojíme často len preto, lebo je na druhej strane niečo neznáme, niečo, čomu nerozumieme. Keď sa monštrum začalo správať ako šteniatko, stalo sa pre nás bezpečným spoločoníkom, lebo hravé šteniatko je pre človeka všetkým možným, len nie niečím nebezpečným. Počuj, čo keby sme si monštrum vzali so sebou?“ nadhodila Veve. „Ti šibe? Keď ho tak parádne ten tvoj antimonštrátor zabavil? Ešte pred chvíľou nám išlo po krku a teraz by sme ho mali vziať so sebou?!? Ani náhodou, na to pekne krásne zabudni!“ razantne odmietla Viki, ktorej ešte stále tancovalo srdce v krku od strachu a úľaku. „Nie je to žiaden antimonštrátor, ale tieňový farebný ochranca protimonštrózny a teraz už je v pohode. Pozri, ako sa jaší, veď je zlatunký…Vikiiiii, vezmime si hoooooo,“ zaprosila Veve..

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

Ak chceš ďalej pokračovať bez polepšeného monštra, ako navrhla Viki, pokračuj v čítaní na strane 15, ak by si radšej vzal monštrum so sebou, ako navrhla Veve, pokračuj na strane 17..

Priatelia, asi pred dvoma rokmi som dostal taký šalený nápad, napísať knihu, kde si čitateľ bude môcť na konci každej kapitoly vybrať, kadiaľ sa vyberie ďalej. Máte pravdu, je to riadny úlet, ak si človek predstaví, že počet kapitol rastie geometrickým radom ? Zatiaľ čo druhé kapitoly sú dve, v prípade tretej kapitoly tu máme štyri rôzne verzie, štvrtých kapitol je osem a tak ďalej. Zatiaľ to vyzerá na knihu príBEHOV, z ktorých každý bude mať 7 kapitol ;o) Keďže mám aktuálne napísaných viac než 100 strán textu, rád by som otestoval, ako to funguje a či to vôbec funguje, preto vás a najmä vaše deti, pozývam, aby ste sa stali pokusnými králikmi uja Králika a spoločne so mnou precestovali jednu z mnohých dejových línií. Ak sa chcete pridať, netreba nič viac, len si prečítajte prvú kapitolu a rozhodnite, či chcete pokračovať podľa Veve, alebo podľa Viki. Ak ste učiteľmi, pokojne svojim žiakom. Podobne môžete postupovať aj v prípade, že ste rodičmi ;o) Svoje rozhodnutie napíšte do štvrtku 26.3 v komentári pod týmto článkom (pozor, nie na FB, ani na LinkedIn, ani do (s)mailiku, ale priamo na web stránke, kde je text uverejnený, čiže tu ;o). O týždeň v nedeľu (29.3.) tu na mojej stránke zverejním druhú kapitolu podľa preferencií vás, čitateľov (spočítam hlasy za Veve aj za Viki a kto získa viac, tadiaľ sa pôjde ďalej ;o).

Teším sa na vaše hlasovanie i pokračovanie nášho spolOČNÉHO DOBROdružstva o týždeň ?

*Knižka je, podľa mňa, vhodná pre deti vo veku 9-13 rokov.

**Text je zatiaľ neupravený, takpovediac z prvej, preto v ňom budú isto chyby a preklepy ;o)