(Škola Felix, január 2018) Končí skupinková aktivita, Marta si aj s deckami posadá v zadu v triede na koberec a pýta sa ich, ako sa cítili, ako sa im spolupracovalo, čo sa im podarilo a vďaka čomu a čo sa im nepodarilo a čím to bolo a čo sú veci, ktoré si majú uchovať do ďalších pokusov a kde je priestor pre zlepšenie..
Keď sme sa s Martou začali pred rokom v rámci jej mikroprojektu v Komenského inštitúte venovať reflexii a feedbacku s cieľom napísať „kuchársku knihu“ pre ďalších učiteľov, boli sme v tom obaja nováčikmi. Marte to nevravte, ale mám podozrenie, že i keď som bol jej mentorom, ona bola ďaleko skúsenejšia odo mňa ? Spočiatku sme sa v tom plácali a hľadali, nedokázali sme ani len riadne rozlíšiť, čo je reflexia a čo feedback. Zlomovým bodom bolo, keď Marta objavila jednoduchý diagnostický nástroj: Ak učiteľ kladie otázky a odpovede, ako sa žiakom na hodine darilo si dávajú samotní žiaci, ide o reflexiu. Ak učiteľ dáva svoje postrehy (odpovede), v ktorých pomenúva, ako sa žiakom na hodine darilo, ide o feedback. Ešte inak by sa dalo povedať, ak na konci hodiny nastáva sebahodnotenie, jedná sa o reflexiu, ak hodnotenie zo strany učiteľa, ide o feedback. Keď sme si toto ako tak ujasnili, začala Marta klásť otázky, sprvu intuitívne a široké, čo sa prejavilo častým mlčaním detí, poprípade veľmi neurčitými a ničnehovoriacimi odpoveďami. Postupne sa učila otázky zužovať a konkretizovať a poviem vám, vidieť, ako deväťročné deti dávajú odpovede, akých by ste horko ťažko dopracovali u dospelých, je fakt zážitok ;o)
PS: „Mami, ak chceš, môžeme si spraviť reflexiu tvojho lyžovania,“ zahlásil malý Maťko (jeden z Martiných tretiakov) počas tohoročnej rodinnej lyžovačky. Keď raz človek začne reflektovať, je to nezastaviteľné ;o)
Autor: Dávi;D Králik