Môcť si dovoliť urobiť chybu je oslobodzujúce..

„Píšem teraz takú šalenosť. Každá kapitola končí možnosťou výberu dvoch ciest, kadiaľ sa čitateľ môže vybrať. Aktuálne som na piatej kapitole, teda, aby som bol presnejší, dopísal som poslednú zo šestnástich piatych kapitol,“ vravím v úvode workshopu a niekoľko študentov sa neisto zahniezdi 

Zase raz workshop na pozvanie Vladka Grigara zo Slovenskej pedagogickej knižnice. Začíname „ohovoránaním“, kde vždy dvojica ohovára tretieho, otočeného chrbtom k nim, no ohovárajú ho v pozitívnom duchu, čo všetko dokáže a aký je super v umení spisovateľskom a tiež, ktoré jeho dobré vlastnosti ho predurčujú byť dobrý spisovateľ 

Nasleduje „randenie“, kedy sa študenti stretávajú na krátke dvojminútové rande postupne hneď s niekoľkými spolužiakmi za sebou a zdieľajú si príbehy, ktoré o nich spolužiaci netušili

Trochu revu a povzbudzovania, aby sme v závere aktivity zistili, že nie každá súťaž musí končiť rozdelením účastníkov na víťazov a porazených… a môžme ísť na vec. Každá skupina má za úlohu preštrikovať sa prvými piatimi kapitolami a dostať sa na koniec niektorej línie príbehu. Následne sa majú pokúsiť napísať jednu zo šiestych kapitol (ktorých by malo byť po dokončení tridsaťdva ;o). Čas, ktorý som dal deckám na prácu, pomaly končí, iba jedna skupina stihla dočítať a pokúša sa začať písať. Zjavne som to zle naplánoval.

Pri záverečnej reflexii sa ospravedlním za nezvládnutý time manažment. A študenti? Tí na moje nemalé prekvapenie pomenúvajú pozitívne veci, ktoré im workshop dal… vraj mali možnosť si uvedomiť, že majú vždy na výber, tiež, akí sme rozdielni a prišlo aj ocenenie, že aj keď som nestíhal, ponechal som študentom pokoj na prácu nehnal ich zbytočne do urýchleného povrchného riešenia.