Obvykle to tak nebýva, ale dnes som mal v istom momente na hodine v rámci feedbacku hrobové ticho.
Všetko bežalo normálne. Skupina, ktorá prezentovala, hovorila o Vianociach v klasickej hudbe, z prezentácie sa usmieval Bach a zneli jeho melódie, potom zazneli koledy sprevádzané obrázkami a napokon čosik moderné. Celkom celkom na záver sa postavil Darien. Vraj zaspieva RAPovú pieseň o Vianociach, ktorú s tímom zložili. Znelo to parádne…teda až do chvíle, keď sa pomýlil a nedokázal sa opäť chytiť na rýchly rytmus. Hodil fixu, ktorú držal v ruke, na zem, že kašlem na to. O malú chvíľu kývol parťákovi Peťovi, aby mu pustil znovu hudobný podmaz, že ideme ešte raz. Na druhýkrát to dal na pána.
Keď sme dávali skupine feedback, išli plusy: +kreatívne riešenie, +vlastný výtvor, +ucelenosť slova, obrazu i hudby, +kopa info…decká už-už chceli prejsť na pomenúvanie priestoru na zlepšenie, tak som si uchmatol slovo..
„Pre mňa bol najpozitívnejší a najsilnejší moment, keď to Darien po prvom neúspechu nevzdal. Bolo by pekné, keby nám všetko v živote vychádzalo, ale ono to tak nie je. Nie je otázka, či zlyháme, alebo nie, lebo každý z nás občas zlyhá. Otázkou teda je len to, ako sa zachováme, keď to zlyhanie príde.“ V triede bolo ticho…krásne ticho. Toto sú chvíle, pre ktoré milujem učenie.