Sú takmer štyri hodiny popoludní a v kostole niet ani nohy. Odrazu v zámke zaštrngoce kľúč. Dnu vojdú dvaja navlas rovnakí chalani, pravdepodobne dvojičky. Bez dlhých rečí si zložia veci a začnú chystať ozvučovaciu techniku. Len o niekoľko minút neskôr sa v bráne ukáže počítačový technik a hneď za ním prichádza zamestnanec ktorejsi vysokej školy. Dvere sa ešte párkrát otvorili a potom zase zavreli. Nakoniec tu bolo desať ľudí, ktorých spájala jediná vec: Túžba pomôcť.
Po dvoch rokoch ožarovania a chemoterapie prišla správa, že osteosarkóm je príliš silný a napriek amputácii nohy sa objavujú nové metastázy. Klasická medicína vyvesila bielu vlajku. Rozhodol sa teda vyskúšať alternatívnu liečbu. Tú však zdravotné poistenie nepokrýva a tak bolo treba zohnať peniaze. „Čo tak nahrať zopár piesní a potom sa pokúsiť to predať,“ navrhol kamarát a už aj obvolal niekoľkých potenciálne prospešných účastníkov nahrávania.
Nahrávanie začalo rozpačito. Chalani, z ktorých, ani jeden nebol hudobníkom (presnejšie povedané, každý ne/vedel trošku spievať, či hrať na nejakom hudobnom nástroji), sa vôbec nepoznali a dokonca nepoznali ani väčšinu zo štrnástich skladieb (teda až na tie štyri Beatlesovky). Prvá skladba sa ako-tak (rozumej s obmedzeným počtom falošných tónov : ) podarila, asi po dvoch hodinách. Bolo to dosť zúfalé, no chalani to nevzdávali. S postupom času, akoby šlo nahrávanie piesní stále ľahšie a ľahšie. Prežívanie nahrávok pripomínalo gospelové modlitby a sprevádzalo ich šťastie. Okolo polnoci sa kdesi v kúte zjavil Boh. Netlačil sa dopredu pódia. Ani nekričal: „Toto je môj chrám, klaňajte sa mi!“ Len celkom ticho, tichúčko počúval. Takúto modlitbu si nemohol nechať ujsť. Čo na tom, že tamten vpravo o sebe tvrdí, že je ateista! A tí dvaja vzadu? Nuž čo, jeden je evanjelik a druhý katolík, ale to spoločné gitarové sólo, hm…, to je naozaj slušné. A tamten gay, ktorý kontruje druhým hlasom obdivovateľovi budhizmu, tak ten tu má hádam najlepší hlas zo všetkých.
Nahrávanie skončilo o tri štvrte na štyri druhý deň ráno. Unavení, no šťastní, skočili ešte do Mamuta na jedno orosené a potom „hajde“ domov. O pár dní neskôr si všetci kúpili kópie svojho CD. A nielen oni, ale i ďalších dvesto ľudí.
Výťažok z predaja bol skoro dvadsaťpäť tisíc. Rado začal chodiť na sedenia a dokonca začal pracovať v jednej počítačovej firme. Aktívne prežil ešte dva roky plné života, než…najskôr pľúca, potom aj chrbtica… a potom… veď viete,…zazvonil zvonec a … , vďaka chalani, tá modlitba stála za to.
Autor: Dávi;D Králik
Tento text bol pred pätnástimi rokmi zverejnený na mojom sme.blogu: https://blog.sme.sk/davidkralik/spolocnost/preco-gay-veriaci-a-ateista-stravili-spolu-v-kostole-12-hodin