Asi to poznáte. Sú dni, keď sa poobzeráte okolo seba a cítite sa ako úplní „lúzri“. Zistíte, že z vašich rovesníkov sa každý (alebo aspoň každý, na koho si v tej chvíli spomeniete :o) niekde „uchytil“, niečo znamená, každému život nadeľuje plným priehrštím, zatiaľ čo vás, z nepochopiteľných dôvodov, ignoruje.
A potom sa, zrejme náhodou, hrabete v starých fotografiách a objavíte…
…Hlboká, detská ortopédia (veľmi, veľmi dávno)
„Dávid, my by sme si chceli skúsiť zašermovať,“ vraví mi krpec, ktorý sa narodil bez rúk a na Hlbokej je už ako inventár. (Vedeli, že sa venujem šermu, vždy som bol tak trochu chválenkár :o). Trochu sa pomrvím, očami prebehnem jeho kýpte (je už po druhej operácii a ešte niekoľko mu ich lekári sľubujú, aby sa dočkal aspoň trochu „funkčných“ rúk), potom pozriem na jeho potenciálneho súpera, beznádejne pripútaného k lôžku. „Ja neviem, chalani. Fleuret je dosť ťažký a treba pri tom aj trochu pobehovať a poskakovať.“ Zmĺknem.
O dva dni neskôr som videl najfenomenálnejší zápas svojej šermiarskej kariéry…
Priatelia, usmievajme sa na upršaný svet, lebo dnes je krásny deň :o)
Autor: Dávi;D Králik
(Tento text bol pôvodne uverejnený na: https://davidkralik.blog.sme.sk/c/193804/Preco-prave-ja.html)