S tebou mě baví svět, už sedemnásť rokov

Pred sedemnástimi rokmi to bola drina. Najmenšie dieťa malo vtedy 2 a pol roka. Stany boli rozložené do kruhu, v strede sa hrdo týčil šerbel. Deti sa voľne potuľovali priestorom, keď to na niektoré došlo, vykonalo so šerbľa potrebu. Vo chvíli, keď začal šerblík pretekať, ktokoľvek, kto to zaregistroval, vylial ho hneď vedľa a WC bolo opäť v prevádzke ;o)

 

Prvý rok, keď sme boli, deti dosť plakali. Takmer pri každom páde. O niekoľko rokov neskôr už boli deti tak vytrénované, že keď sa stalo fakt nepekné zranenie, ktorési z nich k nám, otcom prišlo a pokojným hlasom vraví: “Ocko, až budete mať chvíľu, máme tu zranenie.” Keď som neskôr išiel k zranenej a videl som rozčesnutú nohu a tak trošku aj kosť, nebolo mi všetko jedno 😀

Jeden rok si Ľuboš a jeho deti zabudli tyčky od stanov. “Vyhlasujem bojovú úlohu. Postavte Ľubošovi stan.” Postavili a Ľuboš v ňom potom aj spal. Aj keď teda, trčali mu nohy 😀

Vždy sme vymýšľali akčné hry. Okrem pokladoviek to boli aj rôzne didakticky náučné aktivity. Tak napríklad, deti boli špiny a bacily a my, otcovia, sme boli biele krvinky a chránili sme jednotlivé orgány. Keď sme chytili niektorú špinu, prilepili sme ju ku stromu 🙂 Celá hra skončila vzburou bacilov a prilepením všetkých bielych krviniek do jednej guče. Ešte teraz ma bolí spomienka, ako som si z chlpov na ruke odlepoval lepiacu pásku 😀

 

Prvé roky sme mávali štyri teplé jedná denne. Na raňajky praženica, potom cestoviny, okolo obeda kura a večer guľáš. Tohoročný zlepšovák na zohrievanie mlieka, prípadne vody do kávy, je plechovka ;o)

Keď deti trochu dorástli a už ich nebavili nami vymyslené primitívne žartíky, komusi napadlo, že by mohli v tímoch variť guľáš. Decká vytvorili štyri tímy a poviem vám, keď pred nás potom rozprestreli biely obrus a začali nám servírovať jeden lepší guľáš ako druhý, druhý lepší, ako tretí a tretí lepší, ako štvrtý, nebolo mi všetko jedno a sliny tiekliiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii 🙂

Prvé roky sme békali a popíjali alkohol pri ohni len my, chlapi. Teraz máme spevníky a deti, ktoré medzičasom dosiahli vek plnoletosti (teda väčšina z nich) už békajú omnoho viac než my. A keď tak nad tým rozmýšľam, tak vlastne tohoroku už hádam aj vypili viac, než my 😀

Ako som predtým písal, robievali sme kopec aktivít. Posledné roky sa deti svojim nastavením a schopnosťou preleňošiť celé tri dni v lese nebezpečne priblížil nám, garnitúre otcov 🙂 Nie že by to nejako zvlášť vadilo, len tak pozorujem 🙂

Beník má pätnásť. Chodí s nami úplne odmalička. Každý rok, keď ma uvidí v klobúku, omladne a 150 rokov a teší sa. Tento rok som klobúk nechal v taške a skoro s nami ani neodišiel. Nakoniec s nami naveľa šiel a až na tú príhodu, keď v noci odišiel na toaletu z môjho stanu a potom ho nevedel po tme nájsť, všetko prebehlo ako malo 🙂

Voľakedy nás deti nosili po lúke v nosítkach, strieľali z luku, vzduchovky, hľadali poklad, našli horiaci vianočný stromček, robili obrátenú šibačku, kde dievčatá šibali chlapcov. Dnes? Šach a petang. Časy sa menia, my však ostávame 🙂 A je to pekné ostávanie 🙂

Na záver len jediná otázka… o rok na Ytaprak ?

Carpe diem 🙂 Carpe s tebou mě baví svět 🙂

Autor: Dávi;D Králik

Páčil sa vám tento príspevok? Podeľte sa s ostatnými:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *