Bola veľmi osamelá. Nikam a k nikomu nepatrila. Všetci o nej vedeli, že je divná…
Žila na morskom dne, neďaleko pobrežia a nemala priateľov. Bola síce rybou, no ryby ju pre jej krídla nikdy medzi seba neprijali. Vraveli: „Si iná ako my, máš krídla. Choď preč!“
Raz sa akousi náhodou dostala tesne ku hladine a uvidela morské čajky, ktoré práve lovili. Keď si všimla ich krídla, div nezakričala od radosti. Mohutne sa rozohnala chvostom a vzniesla sa nad hladinu. Letela dobrých päťdesiat metrov. Ako tak letela, zavolal na čajky: „A ja som jedna z vás…“ Jej tichý hlas však zanikol v odmietavom škriekaní: „Si iná ako my, máš chvost a šupiny a…vôbec. Choď preč!“
Keď dopadla na hladinu, prestala sa hýbať a jej bezvládne telo pomaly klesalo do morskej priekopy. Ľahučko ako pierko pristála na dne a tam plakala. Cez zaslzené oči si ani nevšimla ako sa k nej blíži stará veľryba. Zastala kúsok od nej a zamyslene ju pozorovala. Po chvíli sa ozvala: „Neplač, videla som ryby ako ty. A poznám miesto, kde bývajú. Ak chceš, ukážem ti ho. Plávaj tesne za mnou, lebo sa schyľuje k veľkej búrke.“ Nečakajúc na odpoveď, vyrazila pozdĺž priekopy. Plávali asi hodinu, keď sa tesne pred nimi zjavil húf rýb. Naša rybka si div oči nevyočila, keď uvidela, rovnaké krídla, ako mala ona. Šťastne sa otočila k veľrybe, no tá už plávala späť. „Ďakujem,“ zašepkala a pridala sa k ostatným rybám.
Strhla sa búrka. Ryby sa držali pohromade a zamierili rovno k hladine. Mohutne sa rozohnali chvostami a vzápätí sa vzniesli nad hladinu. Letela spolu s nimi a bola šťastná. Sotva pár metrov od nej bol čln a v ňom starec. „Čo ten tu robí? Nevidí, že je búrka?“ prebleslo jej hlavou, no o chvíľu sa so svojimi novými priateľkami opäť ponorili do vody a rybár zostal len matnou spomienkou.