V Jablku (1)

Predhovor

Vždy som to tušil. Bolo vrcholne nepravdepodobné, že by toto tu bol jediný svet, ktorý existuje. Keď človek vezme do úvahy fakt, že priestor i čas sú nekonečné, len ťažko možno predpokladať, že by nekonečnosť mala patriť len jednej životnej línii. Kládol som si otázky, no … nie a nie nájsť odpovede. Dnes už viem, prečo. Ak sa človek s otázkou v očiach pozerá do diaľav, len ťažko zachytí odpoveď, ktorú má zvyčajne priamo pod nosom. Ale tak to v živote zrejme musí byť, odpovede na naše otázky sú omnoho bližšie, než si dokážeme predstaviť.

Kapitola prvá – Na začiatku cesty (podľa Viki i Veve)

Viki a Veve sú celkom neobyčajné dievčatá, sestry, ktoré sa občas hádajú, inokedy nedajú jedna na druhú dopustiť. Viki je staršia a vyššia. Veve zas mladšia a nižšia. Viki je hnedovláska, Veve blond. Viki viac počúva, Veve rozpráva. Viki… No dobre, len som chcel, aby ste si predstavili dve úžasné baby, ktoré sú celkom rozdielne. „Veve, prines z pivnice jablko, ja zatiaľ pohľadám sviečku, klinčeky a škoricu.“ Veve prevrátila oči, aby bolo všetkým jasné, že ju neskonale otravuje, keď jej Viki rozkazuje a bez slova sa vybrala do pivnice. Úzke betónové schodisko, ťažké železné dvere a za nimi dve miestnosti. Na stene vľavo svetlo. Veve stisla vypínač a v miestnostiach sa rozblikali neónky. Keď bola menšia, strašne sa vždy pri prvom bliknutí zľakla a kým svetlo blikalo, bála sa, že tam niekto je. Ešte aj teraz ostala stáť na prahu a čakala, kým bude v pivnici bezpečne. „Kde, dočerta, sú tie poondiate jablká?“ Rozhliadla sa. V prvej miestnosti bolo zložené drevo na zimu a tiež kopa starých harabúrd, držiak na činky, plechovice so zaschnutými farbami, tvrdé štetce, poškodený sušiak na oblečenie, stolička s troma nohami, sánky z roku nula a kopa ďalších vecí, ktoré ani nedokázala identifikovať. „Fakt nechápem, načo to všetko treba skladovať. Ľudia skladujú toľko zbytočných vecí a myšlienok.“ Vykročila k druhej miestnosti, tu to vyzeralo nádejnejšie a tiež zmysluplnejšie, kompóty, zavarené uhorky, Vicki-bowlles, nápoj, ktorý vzniká nahádzaním všakovakého ovocia do 90 percentného rumu. V rohu miestnosti zbadala debničky a v nich jablká. Vykročila k nim.

Viki zatiaľ v kuchyni našla nádobku s klinčekmi a starostlivo odsypala potrebný počet. Nádobku zatvorila a položila nazad, presne tam, odkiaľ ju pred malou chvíľou vzala. Už – už sa obrátila ku skrinke, kde sa má nachádzať celá škorica, no všimla si, že nádobku nezarovnala presne podľa ďalších malých nádobiek s korením, a tak sa opäť načiahla k nádobke a dala veci doporiadku. Vždy bola rada, keď boli veci naporiadku. Teraz sa konečne bez nepríjemného pocitu obrátila ku skrinke, ktorej obsah bol takou všehochuťou. Okrem celej škorice sa v nej nachádzala múka, „sáčkové“ polievky, pukance, prázdne zaváraninové poháre a čuduj sa svete, aj sviečky. Práve, keď Viki otvorila nové balenie sviečok a jednu z nich vyťahovala, prišla Veve aj s jablkom. „Povieš mi konečne, načo som mala priniesť to sprosté jablko?“ spýtala sa trochu podráždene, keď prechádzala okolo Viki. „Ty trdlo, ideme spraviť vianočný svietnik,“ oznámila so samozrejmosťou s akou staršie sestry oznamujú veci tým mladším a o malú chvíľu už obe starostlivo zapichávali klinčeky do prineseného jablka. Pribúdajuce klinčeky postupne obkolesili celé jablko, kľukatili sa ako cesta, ktorá sa vinie od úpätia kopca, až po jeho vrchol. V hornej časti jablka sa hrdo týčila sviečka a vedľa nej kusisko voňavej škorice. „Hotovo,“ vydýchla Viki. „Ešte ju treba zápaliť, ukáž, ja to spravím,“ hlesla Veve a schytila zapaľovač. „Ty? Prečo ty? Veď..“začali sa o práve vytvorený svietnik naťahovať a vo chvíli, keď súboj vrcholil, Veve šťukla zapaľovačom. Sviečka na vrchole jablka sa rozžiarila a obe dievčatá zápasiace o jablko, akoby skameneli. Celé to trvalo sotva niekoľko sekúnd, svet okolo jablka sa roztancoval a roztočil, chvíľu ešte bolo možné rozoznávať jednotlivé predmety, no svet sa krútil stále rýchlejšie a konkrétne tvary prechádzali do tvarov abstraktných a napokon už ostalo len množstvo farieb. „Cestička“ tvorená klinčekmi napichanými v jabĺčku sa zázračne rozsvietila, ako keď v lietadle signalizujú núdzový východ a Viki s Veve na seba pozreli. „Ideme?“ šepkali oči jednej i druej zároveň. Chytiac sa zaruky, váhavo vykročili na Cestu, ktorú vyznačovali rozžiarené klinčeky. Naokolo bola tma. A zmes vôní. Viki si uvedomila, že cíti vôňu pečeného kuraťa a tiež kvetov a obľúbeného šampónu z levandule. „Cítiš to tiež?“ spýtavo sa obrátila na Veve, akoby potrebovala potvrdenie, že to, čo vidí a cíti, nie je len jej vlastným výmyslom. Naozaj je dôležité, aby pravdu, ktorú vidíme, videli i iní? Veve len mlčky prikývla. Odrazu, všetko zhaslo, stíchlo, vône sa vytratili a neostalo tu nič, len tma.. „To je hnusná tma! Nesmieme tu ostať…musíme ísť ďalej,“ šepká Viki a už aj vstáva, ťahajúc Veve, ktorá je ešte stále učupená v tme. „Nie, počkaj, Viki, čo keď sa znova rozsvietia tie klinčeky a my budeme niekde preč? Stratíme Cestu! Počkajme ešte chvíľku, potom sa uvidí,“ nástojila Veve…

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

Ak chceš ísť hneď a zaraz ďalej, ako navrhla Viki, pokračuj v čítaní na strane 3, ak chceš ešte chvíľu ostať a počkať, či sa opäť nerozsvietia klinčeky, ako chcela Veve, pokračuj na strane 5..

Priatelia, asi pred dvoma rokmi som dostal taký šalený nápad. Napísať knihu, kde si čitateľ bude môcť na konci každej kapitoly vybrať, kadiaľ sa vyberie ďalej. Máte pravdu, je to riadny úlet, ak si človek predstaví, že počet kapitol rastie geometrickým radom 😀 Zatiaľ čo druhé kapitoly sú dve, v prípade tretej kapitoly tu máme štyri rôzne verzie, štvrtých kapitol je osem a tak ďalej. Zatiaľ to vyzerá na knihu príBEHOV, z ktorých každý bude mať 7 kapitol ;o) Keďže mám aktuálne napísaných viac než 100 strán textu, rád by som otestoval, ako to funguje a či to vôbec funguje, preto vás a najmä vaše deti, pozývam, aby ste sa stali pokusnými králikmi uja Králika a spoločne so mnou precestovali jednu z mnohých dejových línií. Ak sa chcete pridať, netreba nič viac, len si prečítajte prvú kapitolu a rozhodnite, či chcete pokračovať podľa Veve, alebo podľa Viki. Ak ste učiteľmi, pokojne prečítajte spolu so svojimi žiakmi v škole na čítaní, odhlasujte si v triede a dajte za svoju triedu 1 hlas. Podobne môžete postupovať aj v prípade, že ste rodičmi ;o) Svoje rozhodnutie napíšte do štvrtku 12.3. Svoje rozhodnutie napíšte do štvrtku 12.3. v komentári pod týmto článkom (pozor, nie na FB, ani na LinkedIn, ani do (s)mailiku, ale priamo na web stránke, kde je text uverejnený, čiže tu ;o). O týždeň v nedeľu (15.3.) tu na mojej stránke zverejním druhú kapitolu podľa preferencií vás, čitateľov (spočítam hlasy za Veve aj za Viki a kto získa viac, tadiaľ sa pôjde ďalej ;o).

Teším sa na vaše hlasovanie i pokračovanie nášho spolOČNÉHO DOBROdružstva o týždeň 🙂

*Knižka je, podľa mňa, vhodná pre deti vo veku 9-13 rokov.

**Text je zatiaľ neupravený, takpovediac z prvej, preto v ňom budú isto chyby a preklepy ;o)